Má oživovanie panslavizmu zmysel?

Keď som sa v lete tohto roku vrátil z môjho štyridsaťročného dobrovoľného exilu v západnej Európe domov, na Slovensko, začal som doslova hltať informácie o všetkom, čo sa týka slovenských národných záujmov. Počas tých rokov, ktoré som strávil mimo svojej domoviny som zažil všeličo. Nevychádzam, ale z údivu nad tým, ako si niektorí, najmä mladí, Slováci predstavujú život „vonku“ a prekvapuje ma najmä ich naivita, s akou veria tomu, že Západoeurópania považujú Slovákov (a Slovanov vôbec) za seberovných. Nebudem tu rozoberať tento problém, o tom možno niekedy inokedy, chcem sa však vyjadriť k jednému problému, a tým je panslavizmus.

O existencii Panslovanskej únie som sa dozvedel z článku „Slovanská vzájomnosť“ uverejnenom v Slovenských národných novinách č. 34/2009 z 1. septembra 2009. Autor tohto článku zaútočil na, mne dovtedy neznámu, Panslovanskú úniu a na panslavizmus a snažil sa, pomerne nesúvislým a neudržateľným spôsobom presvedčiť čitateľa o tom, že tento spolok a najmä jeho verejné prihlásenie sa k panslavizmu, sú pre Slovensko objektívne škodlivé. Takýto útok by som čakal skôr v novinách Pesti Hirlap a nie v novinách, ktoré sa nazývajú „Slovenské národné noviny“. Z nesúvislej stavby a obsahu článku som nadobudol neodbytný pocit, ako keby si tento útok niekto objednal. Nebudem s autorom polemizovať, pretože nestojím o to, aby si nás niekto náhodou pomýlil. Na druhej strane som autorovi článku vďačný za to, že ma takto, nevdojak, na existenciu Panslovanskej únie upozornil.

Po pozornom preštudovaní dokumentov uverejnených na stránke www.pansu.sk, musím jednoznačne vyhlásiť: Áno oživenie a nové formulovanie panslavizmu zmysel má! Že prečo? Jednoducho preto, lebo každý človek, každý rodina, každý národ a každá skupina (rodina) národov si má svoje záujmy chrániť. Ak tak nerobí, tak si ani nezaslúži, aby ich niekto iný rešpektoval. Existuje Britské spoločenstvo národov, existuje Spoločenstvo frankofónnych národov a formuje sa Ibero-americké spoločenstvo. Prečo by nemohlo riadne fungovať aj spoločenstvo slovanských národov (či štátov). Že načo je to potrebné? Na jar tohto roku som si v jednej bruselskej krčmičke prisadol ku stolu, kde sedeli dvaja europoslanci. Jeden bol Čech a druhý Poliak. Slovo dalo slovo a začali mi rozprávať o svojej práci. Dozvedel som sa, že v Európskom parlamente existuje akýsi neformálny „slovanský poslanecký klub“. Ide o to, že poslanci zo všetkých slovanských štátov, ktoré sú členmi EÚ, sa neformálne stretávajú a diskutujú o svojich pracovných problémoch, a to preto lebo si rozumejú, aj keď pritom každý z nich hovorí svojou rodnou rečou. Na moju otázku, či si rozumie aj Bulhar s Poliakom mi vysvetlili, že slovanské jazyky sú natoľko príbuzné, že ak dôjde k situácii, že niektorému výrazu niekto nerozumie, tak rečník, je schopný vo svojej materčine vysvetliť význam daného výrazu opisným spôsobom tak, že mu ten druhý porozumie. Navyše v dôsledku častého stretávania a diskusií, si rozumejú čoraz lepšie. Vraj neexistuje taká možnosť dorozumenia medzi poslancami iných národností, aj keď sa tomu trochu blížia Nemci s Dánmi, či Španieli, s Portugalcami a Talianmi. Taká možnosť priameho dorozumenia bez tlmočníka ako medzi slovanskými poslancami, však u iných neexistuje a všetci to Slovanom v Európskom parlamente závidia. Ako vidno slovanská vzájomnosť tu existuje akosi spontánne a prirodzene. Tak načo potom oživovanie, či nové formulovanie panslavizmu?

Dnešní odporcovia panslavizmu z radov Slovanov argumentujú tým, že tento myšlienkový prúd je politicky natoľko zdiskreditovaný, že je v Európe vnímaný negatívne. O diskreditáciu sa vraj zaslúžili najmä Maďari a ruský (či sovietsky) imperializmus. Dovolím si otázku. Robil niekto v tomto smere v Európskych rozmeroch nejaký reprezentatívny prieskum? Dovolím si tvrdiť, že nie. Prečo teda ten odpor? Myslím si, že korene možno hľadať v dvoch dôvodoch. Jedným je ustráchanosť – strach z toho, čo nám povedia na Západe a druhý dôvod má racionálne korene v skúsenosti viacerých slovanských národov so sovietskym (v podstate ruským) impériom.

Arogancia viacerých západoeurópskych politikov by nás mala prinajmenšom varovať. Odtrhnutie časti suverénneho srbského štátu a vytvorenie mafiánskeho kosovského protektorátu boli prejavom mníchovanstva 21. storočia a spáchali to v podstate tí istí, čo začiatkom dvadsiateho storočia spáchali mníchovský diktát a tzv. viedenskú arbitráž. A talianske úvahy o akomsi protektoráte EÚ na území južného Slovenska, to čo má znamenať? Všetko toto sú dôkazy toho, že Slovania a ich štáty sú pre nich stále len lebensraumom. Ak však budeme my Slovania dostatočne sebavedomí a ak budeme solidárni, tak potom a len potom nás budú skutočne rešpektovať. Vystrašené zajačie srdcia nám absolútne a nijako nepomôžu.

Skúsenosť s nadvládou sovietskeho impéria nás učí opatrnosti. O tom niet pochybností. Stále mám pred očami ruské tanky z roku 1968. Na to nezabudnem nikdy. Avšak po uliciach cudzích miest sa valili aj nemecké, talianske, francúzske, britské, či americké tanky, alebo sa mýlim? Ak však nemožno z Európy vytesňovať (kvôli minulosti) Nemcov, Britov, Francúzov, či Talianov, tak nemožno vytesňovať ani Rusov, aj oni sú nepochybne (tak ako všetci Slovania) Európanmi. Preto ma zaujala veta o potrebe novej formulácie myšlienok panslavizmu z úvodného vyhlásenia Panslovanskej únie „Kto sme a čo chceme“. Každé väčšie snaženie skupiny ľudí potrebuje súhrn názorov a teórií, ktorým sa táto skupina bude riadiť. Takémuto súhrnu názorov a teórií sa hovorí tiež ideológia. Aj keď pojem ideológia počas komunistickej totality nadobudol na Slovensku (ale aj v ďalších slovanských štátoch) tak trochu príchuť blenu, uvedomme si, že slovo samotné nemôže za to, ako bolo používané, či zneužívané. Ak by však panslavizmus mal plniť funkciu takej idey, či ideológie, tak ho treba formulovať nanovo, s tým vrelo súhlasím. Vyžaduje so to historický vývoj. Ale vôbec netrvám na tom, že táto idea sa musí za každú cenu nazývať panslavizmom. Zatiaľ som však iný vyhovujúci pojem nenašiel. Po prečítaní memoranda Predsedníctva Panslovanskej únie „Prečo sa hlásime k panslavizmu“ a článku jej predsedu s názvom „Oblečme si dresy“ som nadobudol dojem, že panslavizmus oživovať a najmä novým spôsobom formulovať je skutočne potrebné. Treba sa však vyhnúť novoromantizmu a vnímať aj argumenty z iných táborov. Aj keď takými argumentmi nesúhlasíme, prinútia nás rozmýšľať.

Na adresu Panslovanskej únie však mám aj jednu kritickú pripomienku. Venujte sa viac všeslovanským veciam. Viem, že slovensko-maďarské spory sa týkajú aj ďalších slovanských národov, ale slovanskej veci by ste skutočne mali venovať viac času. Nadväzujte kontakty s obdobnými spolkami na Slovensku a tiež so slovanským zahraničím. Pamätajte si, že heslo: „V jednote je sila“ nie je prázdnou frázou.

Ing. Jaroslav Antolík

obyčajný Slovák

Zdroj: protiprudu.info