Mágia
Mágia
Slovo mágia pochádza z perzského jazyka a znamená moc, môcť, prípadne veľkosť. Mágom je teda ten, čo môže.
Jednou z najabstraktnejších, najúplnejších a najjasnejších definícií je tá od Kefera:
"Mágia je využitím neznámych, dočasne nedefinovateľných a konkrétne nedokázateľných prírodných a kozmických síl k určitému, konkrétnemu, definovateľnému a cieľavedomému zámeru."
Definícia mágie
vedomá činnosť využívajúca dosiaľ vedecky nepreskúmané, neznáme, alebo nedostatočne definované sily ku konkrétnemu, definovanému cieľu. Zvyčajne pôsobí na astrálnej alebo mentálnej úrovni, pričom jej následky bývajú zväčša zaznamenateľné na hmotnej úrovni. Na rozdiel od čarodejníka, mág hľadá bod rovnováhy, v ktorom je k želanej zmene potrebná najmenšia možná energia. M. môže byť použitá aktívne, pasívne, alebo s pomocou iných inteligentných entít. Podľa cieľa sa m. tradične delí na bielu a čiernu(niekedy aj šedú).
Základnou myšlienkou je vziať svoje súčasné " Ja " a premeniť ho v lepšie a silnejšie.
Všetky zmeny znamenajú veľmi veľa práce,energie a času.
Verte či neverte, kúzla a čary už oddávna pomáhajú riešiť naše problémy a sú akousi duševnou pomôckou, ktorá napomáha formovať naše životy do podoby, v akej ich chceme mať.
Všetko čo k tomu potrebujeme je viera.
Byť čarodejnicou nemá nič spoločné so zaklínadlami, kúzlami alebo čarovaním... je to v podstate túžba po osobnom rozvoji a zmene k lepšiemu.
Okkultizmus - to je súhrn tajných teoretických náuk a praktických návodov k poznaniu a ovládnutiu sveta okolo nás. S okkultizmom je súznačný hermetizmus, nazývaný tak podľa mena legendárneho egyptského adepta, ktorého Gréci poznali ako Herma Trismegista a Egypťania ho stotožňovali s Thótom, bohom mesiaca.
Ak chcú zasvätenci zhrnúť syntézu hermetizmu jedným vhodným názvom, potom hovoria o mágii.
Čarodejníctvo v kresťanskej Európe
Vzťah k čarodejníctvu v stredovekej Európe úzko súvisel s postojom cirkvi. Čarodejníctvo dostalo iný význam - akékoľvek praktizovanie mágie, kúziel a kontakt s okultnými silami je považovaný za zlý. Z tohto pohľadu potom ustupuje rozdiel medzi čarodejníctvom, mágiou a kúzlením, a obsahuje aj predchádzajúce pohanské praktiky, voči ktorým sa cirkev ohradzovala. Hodnotenie čarodejníctva sa v rôznych obdobiach pohybovalo medzi dvoma odmietavými stanoviskami:
-
Čarodejníctvo je klam a povera, viera v čarodejníctvo je nekresťanská.
-
Čarodejníctvo je nebezpečné zlo, proti ktorému je potrebné bojovať.
Cirkevní Otcovia zastávajú názor, že čarodejníctvo je klamom a podvodom, a že meno Ježiša Krista je spoľahlivou obranou proti akémukoľvek čarodejníctvu. Cirkev v staroveku čarodejníctvo odmietala skôr z prvého hľadiska.
V 8. storočí odmietal čarodejníctvo pri svojej misii v Nemecku svätý Bonifác ako nekresťanské. Karol Veľký vyhlásil upaľovanie domnelých čarodejníc za pohanský zvyk a nariadil trestať ich smrťou. Roku 820 lyonský biskup spolu s ďalšími predstaviteľmi cirkvi odmietli presvedčenie, že čarodejnice môžu spôsobovať zlé počasie, lietať alebo meniť tvar.
V nasledujúcich storočiach sa však viera v čarodejníctvo znova začala šíriť. Čarodejníctvo začalo byť spojované v súvislosti s rozmachom dualizmu s protibožskými silami, konkrétnejšie so Satanom. Myšlienkový základ pre niektoré predstavy o čarodejníctve poskytla scholastická filozofia a teológia, v ktorých rámci sa rozvíjala okrem iného angelologia a démonologia. Napríklad Tomáš Akvinský vo svojom diele Summa theologiae dosvedčuje existenciu čarodejníctva v 13. storočí a konkrétne o údajnej praxi telesného kontaktu s démonmi.
Postupne prevládol názor, že čarodejníctvo je spojené so službou diabolským silám, posadnutosťou diablom, herézou a odmietaním Boha. Cirkev sa obrátile k druhému stanovisku, a čarodejníctvo sa dostalo do záujmu inkvizície.
V dobe neskorého stredoveku, v 15. storočí, vzniká špecifická západná kresťanská povera v čarodejníctvo; kresťanský Východ fenomén čarodejníctva spojený so zmluvou s temnými silami či diablom nepozná. Obraz takejto čarodejnice predstavuje zmes rôznych predstáv, prevzatých zo starších obrazov, medzi ktoré patrí zmluva s diablom, škodiaca mágia, stretnutia čarodejníc, škodlivé kúzla vyvolávajúce nepriazeň počasia, choroby a smrť ľudí či zvierat, ovládanie ľudi, lietanie a podobne. Čarodejnice a čarodeji sú identifikovaní ako kňažky a kňazi (služobníci) Satana, predpokladá sa, že mu slúžia na „čiernych omšiach“ a podobne, a magické sily sú odmenou za túto službu. Z toho vyplýva tiež ich domnelá spojitosť s posadnutosťou, nadľudskými schopnosťami, ktoré vďaka démonom čarodejnica nadobúda, pohlavným stykom s démonmi atď. Utriedenou syntézou týchto predstáv je slávna kniha Malleus maleficarum (Kladivo na
