EUPÓPA a ZSSR
EÚ čoraz väčšmi pripomína bývalý Sovietsky zväz
"Istý východný monarch poveril svojich mudrcov, aby vymysleli vetu, ktorá bude platiť vždy, vo všetkých dobách a situáciách. Po dlhom rozmýšľaní mu napokon ponúkli túto vetu: `Aj toto sa raz pominie.`"
Abrahám Lincoln
Keď teraz český prezident Václav Klaus oznámil, že podpíše Lisabonskú zmluvu, EÚ sa ešte viac priblíži k tomu, aby sa stala monštruóznym unifikovaným štátom, ktorý bude mať vyše jednu a pol miliardy obyvateľov. Obyvateľov v pravom slova zmysle, pretože keby sme použili výraz "občania", to by značilo, že majú aj aké-také politické práva. Ale ľudí, ktorí budú žiť v EÚ, by skôr bolo treba označovať za "poddaných", keďže tí absolútne nebudú mať vplyv na ústavu centralizovanej európskej vlády, t.j."Európskej komisie".
Európania môžu voliť členov Európskeho parlamentu, ale toto politické teleso má asi takú moc, ako mal na svojom zasadnutí neúčinný nemecký parlament v roku 1848 vo Frankfurte. Politickú moc EÚ má pevne v rukách Európska komisia, odhodlaná pod
Lisabonskou zmluvou prisvojiť si ešte viac moci. Tá smutne známa zmluva si európske obyvateľstvo veľmi neváži. Až niekde v druhej časti tejto zmluvy, pôvodne prezentovanej ako "ústava", narážate na prvú zmienku o obyčajnom ľude.
Keď čítate Kapitolu III. (tzv. zjednodušený text pre obyčajných ľudí), prvý dojem, ktorý nadobudnete, je priaznivý. Tzv. "Kapitola základných ľudských práv EÚ" umiestňuje jednotlivca do srdca svojich aktivít, hovoriac o občianstve Únie a o "vytvorení oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti". Toto znie veľkolepo a
veľmi ubezpečujúco, či nie? A keď čítate ďalej, jedna stať je ešte pôsobivejšia, než druhá.
Napríklad článok č. 1 je nádherný: "Ľudskú dôstojnosť nemožno porušovať. Tá musí byť rešpektovaná a chránená." Takisto článok č. 3:1: "Každý má právo, aby druhí rešpektovali jeho alebo jej telesnú a mentálnu integritu." A čo článok č. 6? "Každý má právo na slobodu a bezpečnosť svojej osoby." A pozrite na článok č. 8:1:
"Každý má právo na ochranu svojich osobných údajov, týkajúcich sa jeho alebo jej." A čo by ste si mysleli o článku č.11? "Každý má právo na slobodu vyjadrovania. K tomuto právu patrí slobodné vyjadrovanie názorov a právo na získavanie a na delenie sa o informáciu a idey s druhými, bez zasahovania verejnej vrchnosti a bez ohľadu na hranice." A vo vypočítavaní by sme mohli pokračovať.
Do Lisabonskej zmluvy chceli očividne zakomponovať najosvietenejšie prvky zo všetkých existujúcich európskych ústav. Takže pokiaľ ide o tieto "základné ľudské práva", Lisabonskú zmluvu možno považovať za už uplatňovanú v praxi, aspoň teda vo väčšine EÚ. Ale iné je pozrieť sa na to, ako sa tieto nádherné články naozaj
uplatňujú v životnej praxi.
Vezmite si napríklad "ľudskú dôstojnosť". V dôsledku neoliberálneho kapitalizmu, pršiaceho na Európu od zrútenia berlínskeho múru, ulice väčšiny európskych miest sú obývačkami čoraz početnejších bezdomovcov. V noci sa tie ulice premieňajú na spálne pod holým nebom, keď sa bezdomovci pohodlne ukladajú na matrace zo zložených krabíc. Menia sa na jedálne, kedykoľvek pocítia hlad. A potom sa pustia do prehrabávania odpadkových nádob a kontajnerov.
A čo svojvoľné lety CIA do tajných mučiarní v členských štátoch EÚ - Poľska a Rumunska? Väčšina členských krajín EÚ tým letom povolila prelet svojim suverénnym leteckým priestorom. Odhaduje sa, že doteraz takýmto spôsobom uniesli okolo 80 000 jednotlivcov a že mnohé únosy sa diali za plnej spolupráce EÚ a jej členských
štátov. Je jasné, že v EÚ vôbec neplatí, že "ľudská dôstojnosť" by sa neporušovala, ani ju nerešpektujú a nechránia. Zaobchádzanie s obyvateľmi EÚ, podozrivými z terorizmu, je porušením článkov 3:1 a 6. Ich telesnú a mentálnu integritu nerešpektujú a po ich práve na slobodu a bezpečnosť svojej osoby sa vďaka všetkým 27-im členským krajinám EÚ šliape.
Všetky tie reči o dôstojnosti, o telesnej a mentálnej integrite a bezpečnosti osoby, to sú len prázdne slová. Prázdne, pretože bezpečnosť štátu (EÚ a jej členských štátov) má prioritu. A dôkaz o tom môžete nájsť v samotnej Lisabonskej zmluve, titul II., článok 67:2: "Únia sa prostredníctvom opatrení bude snažiť zabezpečiť
vysokú úroveň bezpečnosti, aby sa predchádzalo a bojovalo proti zločinnosti, rasizmu a xenofóbii, a prostredníctvom opatrení pre koordináciu a kooperáciu medzi políciou, justičnou vrchnosťou a inou kompetentnou vrchnosťou, ako aj cez vzájomné uznávanie súdnych rozsudkov v zločinných záležitostiach a v prípade nutnosti aj prostredníctvom zosúlaďovania trestného práva." Táto veta sa zdá byť nenápadne zdvorilá, ale tým sa myslí, že bezpečnosť štátu (nech sa už definuje akokoľvek) má prednosť pred právami jednotlivcov.
Aj článok č. 8 je zaujímavý. Zdá sa, že sa v ňom prehlasuje, že osobné údaje sú v bezpečí. Ale naozaj sú? Podľa súčasných pravidiel EÚ, členské krajiny musia zaznamenávať všetky e-maily a telefonické rozhovory. To teda značí, že vláda môže svojvoľne vstupovať do vášho počítača a meniť v ňom údaje a záznamy bez toho, aby ste o tom vedeli. A všetko toto špehovanie a špiónovanie je, samozrejme, v záujme bezpečnosti štátu, aby sa mohlo "bojovať proti terorizmu"! To je akoby sa EÚ držala nacistického sloganu: "Du bist nichts, dein Volk ist alles!" (Ty si nič, tvoj ľud je všetkým!).
Ó, a potom je tu, samozrejme, sloboda vyjadrovania. Článok č. 11 toto výslovne ustanovuje. V súčasnosti všetkých 27 krajín má právo slobodného prejavu uvedené v ústave. Ale pokiaľ ide o najmenej dve záležitosti, obyvatelia EÚ slobodu prejavu využívať nemôžu. V početných členských krajinách (Nemecko, Belgicko, Rakúsko, Francúzsko a Česká republika) je trestným činom, keď sa niekto verejne zamýšľa nad tým, či nacisti počas II. svetovej vojny usmrtili šesť miliónov Židov. I keby ste boli presvedčení, že v nej eliminovali povedzme len 4 a pol milióna, môže sa vám ujsť niekoľko rokov vo väzení. Týmto sa efektívne zakazuje uskutočňovať akýkoľvek výskum tejto záležitosti (t.j. pokúšať sa určiť, koľko Židov bolo počas II,. svetovej vojny zabitých), lebo to z vás robí "popierača holokaustu".
Takisto sa v niektorých štátoch nedovoľuje vysloviť akékoľvek kritické slovo na islam. V dôsledku toho by vás okamžite súdili za to, čo v Spojených štátoch označujú za "prejav nenávisti". Toto sa udialo holandskému politikovi Greetovi Wildersovi, ktorého budú v januári súdiť za to, že údajne sa znevažujúco vyslovil o
islame, hoci v skutočnosti len dal dohromady dokumentárny film, používajúc pritom skutočné zábery, aby demonštroval násilnú povahu islamského učenia.
Sloboda prejavu alebo sloboda vyjadrovania, to je v skutočnosti veľmi jednoduchá záležitosť - veľmi jasný prípad. Buď máte slobodu prejavu a v tom prípade môžete vysloviť HOCIČO alebo ju nemáte. To je ako keď je žena tehotná; buď je alebo nie je. Je nemožné byť len "trochu tehotná" - tak, ako je nemožné mať len "trochu slobody prejavu".
Takže v EÚ dnes sloboda prejavu neexistuje. A ani v budúcnosti nebude, keď vstúpi do platnosti Lisabonská zmluva. EÚ postihy za "ilegálne" sťahovanie materiálu z internetu, hroziac každému, kto sa opováži viac než trikrát si stiahnuť materiál s autorskými právami, že mu doživotne zakážu prístup na internet, si možno vysvetliť
ako znak, že tu dochádza k veľkého útoku proti jednej z mála zostávajúcich slobôd. Mám obavy, že "ústava" EÚ (odmietnutá európskymi voličmi, keď ju podrobili poctivému, férovému referendu), v miernejšej verzii nazývaná "Lisabonská zmluva",
nie je nič iné len bezcenný zdrap papiera. Je asi taká bezpredmetná, ako ústavy bývalého Sovietskeho zväzu alebo bývalého Východného Nemecka. Keď sa nad tým zamyslíte, tie dve ústavy sa veľmi podobajú Lisabonskej zmluve.
Článok 50 sovietskej ústavy z roku 1977 zaručoval všetkým občanom slobodu prejavu. Ale ak sa niekto opovážil zrozumiteľne a nahlas kritizovať systém, prísne ho potrestali. Trest predstavoval buď stratu zamestnania, domáci exil (jadrový vedec Andrej Sacharov) alebo umiestnenie do psychiatrickej liečebne. V starom Sovietskom zväze žiadna sloboda prejavu nebola - tak, ako ani dnes nie je v Európe. Podobnosti medzi Lisabonskou zmluvou a jej komunistickými predchodkyňami, sú markantné. Napríklad state o rovnosti pred zákonom.
Sovietska ústava z roku 1977 v článku č. 34 prehlasuje, že všetci sú si pred zákonom rovní: "občania ZSSR sú si pred zákonom rovní, bez ohľadu na pôvod, sociálne alebo majetkové postavenie, rasu či národnosť, pohlavie, vzdelanie, povahu zamestnania, bydlisko alebo iný štatút." A ústava Východného Nemecka toto odráža tiež. Článok 20:1: "Bez ohľadu na národnosť, rasu, náboženské presvedčenie, sociálne pozadie a spoločenské postavenie, každý občan Nemeckej demokratickej republiky má rovnaké práva a povinnosti. Má zaručené právo slobodne si vybrať náboženské alebo iné presvedčenie. Všetci občania sú si pred zákonom rovní."
A podobne zneje aj Lisabonská zmluva: "Každý je rovný pred zákonom" (článok 20) a "Akákoľvek diskriminácia z takých dôvodov ako pohlavie, rasa, farba pleti, etnický alebo sociálny pôvod, genetické vzorec, jazyk, náboženstvo alebo presvedčenie,
politický alebo iný názor, príslušnosť k národnej menšine, majetok, narodenie, (telesné alebo mentálne) postihnutie alebo sexuiálna orientácia sa zakazuje." (článok 21).
A aby som vám pripomenul, v bývalej komunistickej Európe sa tie ľudské práva, ako boli formulované v sovietskej a východonemeckej ústave, porušovali na dennom poriadku. Šokujúci film Henckela von Donnersmarcka "Životy druhých" (2006) toto najprenikavejšie dokumentuje. Tajné služby STASI, ktoré zdedili brutálne metódy po
Gestape, nimi držali pod kontrolou väčšinu nemeckého občianstva. Pod zámienkou boja proti terorizmu odpočúvali telefonické rozhovory, otvárali obálky a čítali všetky listy. Každého, kto vstupoval do krajiny alebo z nej odchádzal, stále sledovali.
Armáda takmer stotisíc agentov, ktorým pomáhalo 200 000 civilných spolupracovníkov, vo dne v noci špehovala 16 miliónov východonemeckých občanov. A väčšina európskych krajín dnes používa tieto časom osvedčené techniky STASI na sledovanie vlastných občanov. Pritom technológie sa od pádu berlínskeho múru v roku 1989 natoľko skvalitnili, že súčasné vlády vedia o nič netušiacich občanoch oveľa viac, než by mohol fantazírovať, že dá dohromady, aj najfanatickejší agent STASI.
Len toť v roku 2006 nás na charakter, aký nadobúda EÚ a na Lisabonskú zmluvu a jej predchodkyňu, odmietnutú "ústavu", fundovane a zasvätene upozorňoval bývalý sovietsky dizident Vladimír Bukovský. Bukovský, traumatizovaný skúsenosťou života v
Sovietskom zväze, si všimol hlboko znepokojujúce podobnosti medzi starým Sovietskym zväzom a náčrtom budúceho superštátu v podobe EÚ. Vraj Európska komisia presne zodpovedá bývalému sovietskemu politbyru - v zmysle tajnostkárskeho spôsobu, akým
uplatňuje svoju moc, ako vymenúvajú jej členov, kto sa ním môže stať a dosah jej rozhodnutí. Súčasný "Európsky parlament" (a budúci s Lisabonskou zmluvou) je len púhou pečiatkovou inštitúciou, podobne ako bol bývalý "najvyšší soviet" starého Sovietskeho zväzu.
Medzi starým Sovietskym zväzom a súčasnou EÚ je vlastne toľko podobností, že to ani nemôže byť náhoda. Bukovský hovorí, že EÚ dizajnovali podobne, ako starý Sovietsky zväz. A architekti EÚ? Zväčša tí sociálni demokrati, ktorých Stalin výstižne nazýval "sociálni fašisti".
Väčšina Európanov toto zatiaľ nepochopila. A väčšina je zatiaľ ľahostajná, ale tá ľahostajnosť sa rýchlo stratí, keď na sebe plne pocítia váhu represívnej politiky EÚ a jej deštruktívnej daňovej politiky. Skôr, než si teraz ktokoľvek myslí, budeme môcť EÚ kritizovať len prostredníctvom žartov. Niet pochýb, že oprášime mnohé charakteristiky starých sovietskych žartov, len sa im pridá príchuť, namierená proti Európskej komisii. Dovtedy však už budú všetci Európania - okrem privilegovanej triedy "eurokratov" -
väzňami EÚ. Ale naisto budú mať veľmi peknú ústavu.
