Slovanské slávnosti
Slovanské slávnosti
ZIMNÉ SLÁVNOSTI
Kračúň (zimný slnovrat)
Najkratši deň v roku, dnes známy ako Vianoce. Na túto slávnosť bol typický tanec, kedy pastieri skrížia dva ozembuchy do tvaru rovnoramenného kríža do výšky pliec, kde sa do stredu usadil "Starý s maskou znázorňujúcu predkov a ochrancu pôvodného.
V tomto období bolo zvykom, že kto prvý vstane tak pôjde nabrať vodu zo studničky a pokropí ňou ostatných. Taktiež bolo zvykom obsypávať ľudí zrnom, ktoré prebúdzalo život v prírode.
Oslavoval sa návrat Slnka. Ludia chodili po domoch a nosili otáčajúci sa prakríž alebo figúrku nového znovuzdrodeného boha Svarožica, Dažboga. Na jeho počesť sa zapaľovali ohne, ktoré súviseli s kultom ohňa, symbolom svetla a tepla, čím sa čarovne privolával po zimnom slnovrate. Symbolom bol tiež zlatý kanec (prasa), ktorý bol zasvetený Slnku.
K slávnostiam slnovratu patrili tiež maškarné sprievody a hry. Nosili sa hlavne masky zvierat: medveďa, koňa, kozla, vlka či tura. Niekedy sa muži prezliekali za ženy a naopak. V tomto období sa zbieralo imelo, ktoré je ochranným a liečivým prostriedkom.
Koljada - obdobie Kračúňa
Slovo najskôr pochádza zo základu "Kola" (koleso) tak ako anglo-saské slovo Yule, kde je u Germánov názov pre zimný slnovrat.
V tieto dni sa ludia veselili, dávali na seba kostými zvierat a takto chodili po dedine. Často boli doprevádzaní kozou, buď skutočnou alebo si vytvorili hlavu, ktorú potom nosili na palici. Dieťa na chrbáte koňa znázorňovalo znovuzrodenie Slnka. Kôň mohol byť vytvorený dvoma mládencami v kostýme koňa. Jeden z nich niesol spriadaný solárny symbol (svastiku) vnútorne osvetlený sviečkou na tyči. V týchto dňoch sa zrodí nové Slnko, boh Svarožic. S inváziou kresťanov sa solárny symbol zmenil na hviezdu.
Táto skupinka ľudí zastavovala u domov a spievala Koljady (koledy). Tieto piesne obvykle vzývali bohyne a bohov, chválili a priali sa dobré veci, žiadali sa malé dary a udeľovali hrozby ak ich niekto odmietol. Rozdávali sa koláčiky alebo tiež "korovki" v tvare kráv alebo kôz. Niekedy mali tvar zvieracích hláv. Korovki tradične piekli starí ľudia, babičky a deduškovia.
V Poľsku "koledník" nosil zväzok orechových vetvičiek (lieskových) a jemne udrel po kolede hostiteľa (hostiteľku), a s malou palicou hlasito prial "Na shchestia, na zdravia, na tot noviy rok". Malá vetvička bola potom ponechaná u farmára, ktorý ju pripevnil nad dvere pre hojnosť a ochranu.
Niekedy sa zapálovali vatry a mŕtvy predkovia sa dožadovali či sa môžu pri nich ohriať. Klamlivé pohreby boli vykonávané tak, že človek predstierajúci smrť býval odnášaný do domu za smiechu a nariekania. Vybralo sa mladé dievča, ktoré predstieralo mŕtvu a tradíciou ju bolo pobozkať na pery. Po tom ako ju niekto pobozkal sa rozbušila a vstala hore - symbol znovuzrodenia.
Jedlo sa tradične vyrábalo z obilia (zrna). Neporušené zrno je všedný symbol tajomného nositeľa nového života.
Jeden z posledných dní obdobia Koljady sa v Poľsku všetci mladí ludia spoločne "vybrali" po ovos. Nebolo možné sa ich zbaviť s malým množstvom; vzalo sa prinajmenšom sedem litrov. Za peniaze z predaja ovsu ludia najali hudobníkov a zorganizovali veľkú zábavu počas predjarných slávností.
V tomto období sa slávil aj nový rok zvaný Podblunaja.
JARNÉ SLÁVNOSTI
Strinennia
9. marca. Tvorili sa hlinené vzory škovránkov, ich hlavy sa potreli medom a ozdobovali sa. Nosili ich okolo dediny počas spievania Vesnjanki, vyzývanie Jari. Vtáky sú považované za nositeľov jari spolu s tým ako sa vracali. Deti vyhadzovali do vzduchu pečivo v tvare vtákov vraveli: "Vtáci prichádzajú". Občas sa pečivo prinášalo do sadov a hájov. Pečením týcho cestovín sa zabezpečovalo, že sa vtáci vracali späť.
Komodice - Maslenica
Pôvodne bol praktikovaný na jarnú rovnodennosť, ale neskôr sa oslavoval týždeň pred pôstom. Maslenica niekedy nazývaný pôstny prúd (Shrovetide) bol oslavou návratu svetla, časom hier a súťaží, obzvlášť jazdou na koni, pästnými zápasmi, plazením a predstieraním bitiek. Bol to čas ochranných i očistných rituálov a čas nenásytnosti, obscénnosti a udobrovania sporov.
Na žaciatku slávností sa zhotovila pšeničná bábka v životnej veľkosti ako ztelesnenie sviatku. Bábka vzývaná a vítaná menom Melsenice. Niekedy namiesto toho vybrali opitého roľníka aby znázorňoval Malsenicu. Oblečený do ženských šiat alebo v kostýme na ktorom boli všade našité zvonce. Jeho tvár mohla byť natretá sadzou a sedával na sánkach. Obklopovalo ho víno a cestoviny a smel byť sprevádzaný ďaľšími sánkami. Ľudia ho nasledovali pešo, smiali sa, tancovali a spievali rituálne piesne. Obilie "Maslenitsas" na vozíkoch hnali dookola doprevádzané davmi celebrantov.
Mnoho zvykov oslavujúcich Slnko bolo priamo s tým spojené. Zapaľovanie vatier, spúštanie horiaceho koliesa alebo obchádzanie dediny s fakľami na koni alebo bez koňa. Statky sa v tomto čase metlou alebo posvätnou ikonou tri krát dookola obchádzali, aby sa vytvoril magický kruh, ktorý mal chrániť proti chorobám a zlým vplyvom.
Tradične sa čistili a zdobili domy a stodoly, pripravovalo sa slávnostné jedlo bolo pripravované (palacinky), kulich (sladký chleba) a paška (pyramídovo tvarovaný domáci syrový chleba). Piekli sa zváštné bochníky a krmil sa nimi dobytok na ochranu pred nečistými duchmi. Jedávali sa kozuli, cestoviny v tvare dobytka, kôz a pod., ktoré zabezpečovali rozmnožovanie stáda. Ozdobovali sa vajcia, ktoré sa gúľali o zemi za účelom preniesť ich plodnosť do zeme. Obvyklé "kolísanie", ktoré sa v tomto čase vyskytovalo sa považovalo, že taktiež posiľní hojnosť a plodnosť dedinčanov.
Maslenitsu považovali za čas očisty. Pripravovala sa soľ pre nastávajúci rok a používala sa na očisťujúce a liečivé účely. Rituálne kúpanie sa uskutočňovalo pred východom Slnka a nasledovalo vydymovaním pomocou dymu z borievky (jalovec).
Ďalšia dôležitá časť Slovanského rituálu je rituálne jedlo. Na pohrebiskách sa prichystala obrovská hostina za radosti a spomienok. Jedlo sa tiež ponechávalo mŕtvym. Vo Východo-Európskej oblasti sa prepletajú pohrebné rituály a rituály plodnosti spojené s Velesom.
Na koniec týždňa, Maslenitsa (ak bola použitá bábka) bola odnesená na pole mimo dediny, zvyčajne na miesta kde bývajú zasadené oziminy. Tam sa roztrhala na kúsky a rozhádzala na pole alebo sa spálila. Toto bol ostatok skoršieho kultu zomierajúceho a povstávajúceho boha, možno Volosa, ktorého smrť prinášala život na polia. "Boh" býval zničený so smiechom, pretože smrť prináša život. Pre samostatné domácnosti sa vyrábali menšie bábky, ktoré sa roztrhali na konci týždňa a kŕmili sa nimi zvieratá. Považovalo sa to kvôli zaisteniu ich plodnosti. Obvykle sa do krmiva pridávala aj vetvička vŕby, čo ich malo ochrániť po celý nasledujúci rok.
Oslava Maslenitse trvala týždeň a označovala začiatok Slovanských sĺavností Jari, ktoré pokračovali až do letného slnovratu zvaného Kupalo. Je zaujímavé pripomenúť, že v tejto piesni spevák nariekal, lebo je zradený Malsenicou. Pretože ona dáva svoje miesto pôstu a jemu horké veci (na jedenie).
Krasnaja Gorka
"Krásny" alebo "červený" kopec - Nedeľa po Veľkej noci. V Rusku žena nosila červené vajce a kruhový bochník chleba býval tvárou Východu. Spievala jarnú prieseň, ktorú potom zbor ľudí opakoval. Neskôr, bábka znázorňujúca Morenu, stará matka Zimy, bola vynesená na kraj dediny, kde bola zahodená alebo zničená. Chorovod, ruské kruhové tance začínali na tento deň rovnako ako jarné piesne pri hrách; žena vstúpila do stedu kruhu a napodobňovalo sejbu, trhanie, natahovanie ľanu až po spriadanie.
Radunica
Druhý utorok po veľkej noci. Táto slávnosť bola pôvodne známa ako Nav Dien (deň mŕtvych). Vol to obojročný sviatok na oslavu predkov. Pôvodné dni týchto oboch osláv boli pravdepodobne na májový a novembrový predvečer. - polročné obdobia. Zvyčajne sa hostina a slávnosť vyskytovala na pohrebiskách medzi mnohými rituálmi. Obetné dary veľmi často bývali vajcia, ktoré odnášali mŕtvym.
Vzostup
40 dní po veľkej noci. Táto oslava pôvodne spadala na májový podvečer a bývala viazaná spolu s dňom mŕtvych. V tento deň sa znovu piekli cestoviny v tvare škovránkov. Po večeri všetci chvíľu odpočívali a potom zobrazili pečivo na žitné polia. Prosba sa zodpovedala na každej strane poľa pokiaľ sa vyhadzovali do vzduchu a ľudia kričali: "Aby moje žito mohlo rásť tak vysoko". Cestoviny sa potom zjedli.
Dievčatá obvykle napodobňovali jarné spevy vtákov. Piesne sa spievali na druhé konce dediny s jedným zborovým odpovedaním druhého. Keď skončili, v diaľke začal iný spev a v tejto podobe piesne cestovali z dediny do dediny.
Obradná orba
Okolo 23. apríla. Vzdanie úcty Matke Zemi, ktorá je pripravená na ďalšie vegetačné obdobie.
Počas tohto sviatku sa vychádzalo na polia. Starší ľudia chodievali k potoku a zbierali kamienky pre každé zviera prislúchajúce ich rodine. Tieto kamienky uložili do vaku, ktorú následne zavesili na dvore. Prvý oráč býval aj s pluhom obliaty vodou. Niekedy bola odovzdaná obeť Zemi v podobe zaorania škrupiniek z kraslíc.
Stádá sa vypúštané na polia a hnali posvätenými konárikmi vŕby. Sila vŕby sa prenášala na zviera alebo na osobu, ktorá nimi šlahala. Rituál bol sprevádzaný spevmi.
Ľudia chodili dookola polí a spievaním vyzývali na ochranu dobytka, ktoré sa nachádzalo na poliach alebo mimo nich. Niektoré alebo všetky konáriky vŕby boli povkladané do žitných (ražných) polí aby im dodali silu. Ostatné si prinášali domov, čím si pomáhali zabezpečiť návrat stáda.
V Bulharsku sa konali "kukerské hry" so silno erotickými prvkami: kuker (mužská postava so zvieracou maskou a dreveným falusom) slávil svatbu s ženou, ktorá potom predstierala tehotenstvo a pôrod. Spolu s týmito hrami sa robila obradná orba.
Týždeň Rusaliek - Ruselnaja
Pôvodne sa oslavoval hneď po májovej noci, tento sviatok bol neskôr oslavovaný na siedmy alebo ôsmy týždeň po Veľkej noci. Počas tohoto týždňa, Rusalky, ženský vodný duchovia, opúštali rieky a odchádzali do lesov a na polia. Brezy sú považované ako zdroj vegatívnej (rastlinnej) moci a domovy zdobili brezovými vetvičkami, ako vo vnútri tak aj vonku.
Na stredu tohoto týždna, dievčatá chodili do lesov, vyberali a značili si brezy. Nasledujúci deň zdobili zvolené brezy kvetmi. Bola určená jedna zvláštna breza, ktorú potom "zkrútili". Konce vetvičiek z brezy boli poviazané a zatočené do vencov, uvarené (usmažené) vajcia sa ukladali dookola pokiaľ sa spievali Semickajas (piesne spievané iba pri Semiku). Konal obrad kumitsja: Dievčatá sa navzájom cez vence na breze pobozkali a prisahali si priateľstvo. Verilo sa, že tento obrad (kúzlo) zaistí priateľstvo na život alebo "kumas".
Žiaden muž sa nesmel dotýkať tohoto stromu. Strom mohol mať na sebe ženské šaty resp. len časti. V niektorých prípadoch bola jeho špička ohnutá dolu a zviazaná do trávy aby sa jeho posvätná energia mohla vrátiť do Zeme. Dievčatá spievali a tancovali okolo stromu.
Ochrana pred Rusalkami sa robila počas Rusalnaje. Ľudia si spravili bábiku zo slamy, naháňali ju, a keď ju chytili roztrhali ju a slamu porozhadzovali na poliach.
Na nedeľu tohoto týždňa dievčatá vykonávali spomienkové obrady a rozdávali vajcia medzi členmi ich rodiny. Vzali vence zo svojích hláv a hádzali ich do rieky. Ak im veniec plával, láska mala prísť zo smeru kam ho unášala voda. Ak sa veniec potopil, dievča sa domnievalo, že môže umrieť v pribehu nasledujúceho roka. Ak sa veniec točil, mohlo by prísť neštasie.
Semik
Štvrtok na týždeň Rusalnaja bol dňom uskutočnenia pohrebov pre všetkých, ktorí neboli doteraz riadne pochovaní.
Kupalo/ Vajano
Oslava letného slnovratu. Kupalo pravdepodobne pochádza zo slova "kupati" čo znamená "kúpať sa". Mnohé kúpania sa vykonávali ráno tejto slávnosti. Na tento sviatok sa Slnko namáčalo vo vodách na obzore. Tým sa naplnili všetky vody jeho silou a preto, kto sa kúpal v tento deň mohol dostať časť z tejto moci.
Pre starých Slovanov bol oheň posvätný a nebolo prípustné necitovo oheň zahadzovať. V noci na Kupalu sa všetky ohne zahasili a následne znovu zapálené (na západ Slnka) novým ohňom, ktorý býval zažehnutý trením, šúchaním. Kolík sa točil v dierke na polienku dreva, obzvlásť vytvoreného pre tento účel. V niektorých oblastiach boli na Kupalskú noc obetované zvieratá a jedlo z nich pripravené sa použilo na verejnú hostinu. Vatry boli rozžehnuté a jednotlivci alebo páry cez ne skákali. Skok cez vatru bol považovaný za dobré znamenie a predzvesť spoločného života ak sa mladý pár pri tom držal za ruky. Zvieratá sa hnali cez ohne aby sa zaistila ich plodnosť.
Na Vajano sa podobne ako na jarné slávnosti zdobili symbolická figúra. Na začiatku slávnosti bola podoba "Kupala" zhotovená zo slamy, oblečená do ženských šiat a umiestnená pod posvätný strom. Na konci osláv bola figurína rituálne zničená spálením, utopením alebo roztrhaním.
O polnoci pred Vajanom sa poľské dievky pozerali do vody, aby v nej zazreli budúceho ženícha. Chorvátske dievčatá postavili doprostred miestnosti nádobu s vodou, zobliekli sa do naha, so zariekavaním obchádzali nádobu a pozorovali vodnú hladinu. Inde sa dívali do zrkadla o polnoci v zamknutej miestnosti nahé.
Neodmysliteľnou súčasťou Vajana bolo obradné kúpanie tzv. "kupala", pletenie vencov, neviazané hry (celospoločenská promiskuita). Podľa krajových zvyklostí mala svoj názov: Kupalo, Kupajlo, Jarilo, Kostroma, Kalojan a pod.
V Rusku Kupajlo predstavovalo dievča, ktoré rozdávalo so zaviazanými očami pripravené vence dievčatám, ktoré okolo nej tancovali, čerstvé veštili šťastný vzťah a uvednúté nešťastný. Po rozdaní vencov sa dievčatá rozbehli a tá ktorú Kupajlo chytilo, stratila nádeje na skoré vydávanie. V Bielorusku predstavovalo Kupajlo nahé dievča zdobené iba kvetmi.
Kupalo bolo považované za namocnejšie obdobie na zbieranie magických a liečivých rastlín. Taktiež to bol jediný čas na získanie ohnivej paprade. Na Kupalskú noc dorastajúca papraď prepukala do kvetu. Ktokoľvek ju získal, mohol nadobudnúť magické sily nesúce schopnosť nájsť poklady. Na odtrhnutie byliny sa musel nakresliť magický kruh okolo rastliny a nevšimať si posmech démonov, ktorí sa ich znažili vystrašiť. Kupalo zavŕši koniec obodbia Jarných slávností, ktoré sa začali v marci.
Kupalská slávnosť bolo obdobie veľkého hodovania, pitia, spievania, hrania a sexuálnych nespútaných radovánok. Najmä sexuálna mágia bola základom tejto slávnosti (ďaľších slávností i bežného života), kde sa ľudia oddávali práve tomuto pôžitku.
Sexuálna mágia patrí medzi silné časti všetkých pohanských zvykov. Energia sa hromadí vzrušením a uvoľnuje sa pri orgazme.
Perúnov deň
Slávi sa v období okolo 21. júla. Na tento deň sa obetovávalo čo bolo vybrané hlasovaním. Býval to zväčša býk, ktorého mäso sa napokon skonzumovalo.
Zaziuki - Dožinky
Okolo 7. augusta, mohol by to byť rovnaký sviatok ako Spas. Osobitá pozornosť bola prikladaná prvému zväzku úrody (zazhinochnyi alebo zazhinnyi), ktorú zvyčajne prinášali do domu a mlátili oddelene. Zrno z tohto snopu bývalo potom pomiešané s osivom aby sa zabezpečila dobrá úroda. Koniec osláv žatvy sa nazývali Dožinky. Posledný snop (dozhinochnyi orotzhinnyi) sa nosil do domov, ozdobil sa kvetmi a stuhami alebo obliekol do ženských šiat. Umiestnený bol pri vchodových dverách alebo blízko posvätnej veci až do obdobia prvého októbra, kedy sa s tým kŕmil dobytok. Niekedy sa posledné snopy obradne zlučovali s malým rituálnym miestom poľa, ktoré bolo ponechané nezožaté. Duch žatvy sa usadil a schoval do tohoto nezožatého obilia. Toto malé miesto odkazovalo na "bradu" Volosa, boha zvierat a bohatsva. Nezožaté snopy obilia "Volosovej brady" sa ozdobovali stuhami a vzdávala sa im úcta sklonením hlavy. Toto sa považovalo za navrátenie ducha žní späť Zemi. Chleba a soľ, tradičné symboly pohostenia sa odnášali ako obety brade Volosa.
V tomto období sa veštilo najmä z obilia, ale aj vína a pod. Vždy sa konala veľká hostina a pitka, po ktorej nesmel nikto zostať triezvy.
JESENNÉ SLÁVNOSTI
Žatva
Slávnosti žní sa uskutočňovali niekedy medzi začiatkom augusta až do jesennej rovnodennosti (zvyčajne na tretiu neďelu v auguste) a trval okolo štyroch dní až týždeň. Rôzne rituály sa sústreďovali pri kosení a mlátení žatvy. Oslavy žne boli pre Slovanov skôr praktické ako rituálne. Piesne v tomto čase sa takmer vždy týkali práce alebo oslavou hostiteľov a hostiteliek. Boli vytvorené pracovné skupinky zvané "tolo'ka" alebo "pomoi", ktoré prechádzali od farmy ku farme pokiaľ všetka práca nebola dokončená. Hostiteľ bol zaviazaný poskytnúť pohostenie a zábavu.
Jablochnji - Medovoj Spas
Slávnosť medzi letným slnovratom a jesennou rovnodennosťou. Oslavovala sa hojnosť žatvy kedy sa nazhromažďovalo ovocie a med. Je zbieraná prvá úroda ovocia a medu, žehnali sa včelie úľe.
Mokošin deň
Oslavoval sa koncom októbra, začiatkom novembra (okolo 25 októbra a 1. novembra). Obdobie spominánia na mŕtvych, kedy sa prelínali svety a mŕtvi chodili navštevovať svojich príbuzných. Mŕtvi predkovia sa chodievali zohrievať ku ohňom. Obetovalo sa ovocie a zelenina.
Preklad z originálu: http://hometown.aol.com/hpsofsnert/
Slovanskí bohovia
ROD
Tvorca všetkého. Spája sa so zrodom. Uctievaný pri zimných slnovratoch ale aj pohreboch, čo dokazuje vieru vo znovuzrodenie.
SVAROG
Slnkoboh. Je hlavným Bohom Slovanov. Vdačí mu svet za vznik, ako i všetci ostatní Bohovia. Svarog tiež ustavil zákon jednoženstva a jednomužstva , jeho narušitelia budú uvrhnutí do ohnivej pece. Je Bohem ohňa a nebeským kováčom, ukul Slnko a umiestnil ho na oblohu. Dažbog (syn Svaroga) ako jeho nástupca tento zákon stráži a zachovává. Podoba Svaroga nie je nikde detailne popísaná, ale z asociacií sa možno dohadovať, že je vnímáný ako starší zdatný muž so zlatými fúzami a žiarucou ohnivou postavou. Zdá se teda, že Svarog je zosobnením nebeského svetla a tepla - ako nebeský kováč, tvorca všetkých vecí i společenských zákonov, akýsi slovanský Boh Otec, ktorý patrý k tej najstaršej generácii Bohov, zatlačenej neskôr do pozadia. Zrejme je Bohom, ktorý po stvorení sveta, vyčerpaný, ustúpil do pozadia a zotrval v nečinnosti. Na svoje miesto dosadil svojho syna Dažboga-Slnko
DAŽBOG (SVAROŽIC)
Slnkoboh. Dažbog=Dobrý Boh je Bohom Slnka a pozemského ohňa. Jeho moc je tak veľká, že Slovania z vdačnosti a z úcty k tomuto Bohu pochovávajú mŕtvych žiárovým rituálom. Najčastejšie vnímali Svarožica ako okrídlenú svetelnú bytosť v mužskej podobe s ohnivými šípy lúčov. Tento Boh býva na východe, kde sa ráno kúpe v mori. Na svojej dennej púti bojuje s démonmi mrakov, pri zatmení ho ohrozuje drak či vlkodlaci. Jeho symbolom je ohnivé koleso. O letnom slnovrate se preto z kopca takéto horiace koleso spúšťa na dôkaz úcty. Ako syn Svaroga, Boha nebeského ohňa a svetla pôsobil Svarožic ako sprostredkovateľ týchto základných podmienok života na zemi. Preto je spojovaný s viditelným Slnkom, stal se solárnym Božstvom, uctievanom predovšetkým v ročných rytmoch slnovratu a rovnodenností
PERUN (PERKUNAS)
Slnkoboh. Hromovládca. V období mieru je Bohom dažďa, hromu a blesku, úrody, snehu, búrky, tiež prináša potrebnú vlahu. V období vojen Boh vojny, bojovníci sa k nemu modlili aby v bitke obstáli. Zviera, ktoré je s ním spojované a ktoré mu bolo často obetované, je býk. Zo stromov to je dub, z rastlín lieska a hrach. Je mu zasvätený štvrtok (Perundan). Perunovou zbraňov je ohnivá sekera. Ohnivá sekera letiaca po oblohe symbolizuje blesk. Perun pre svoju silu je patrónom i nad archaickým právnym rádom Slovanov ,je obľúbeným ručiteľom zmlúv a ochrancom ľudí, zaisťuje tak súlad na zemou. Sám bol vtelenou pravdou, bol ochrancom spravodlivosti. Najčastejšie je Perún zobrazovaný ako silný vznešený muž, okolo hlavy mal blesky, telo zahalené dlhým šatom,v ruke má blesky, sekeru alebo kameň. Po príchodu kresťanstva prešiel Perunov kult na sv. Ilju (Eliáša) gromovnika, jeho sviatok se slávi 20. júna
VELES (VOLOS, VELS)
Mesačný Boh prírody, úrody, plodnosti. Je tiež nazývaný ako Skotij Bog, Boh Skotu. Společne s Perunom je ručiteľom zmlúv, obyčajne pre prostý ľud. Veles je tiež ochrancom vlastníctva. Je zobrazovaný ako muž s býčiou hlavou alebo človek s dobytčími rohmi ale tiež aj so psou hlavou. Po nastolení kresťanstva zaujal Velesovu funkci tzv. sv. Blažej, patron stád a zdielal s ostatními pohanskými Bohmi nepekný a bolestivý osud degradácie v démona - čerta
CHORS (CHERS)
Mesačné Božstvo. Je Bohom Mesiaca a noci. Je zobrazovaný ako muž s vlčou hlavou a vládne svojej armáde vlkodlakov. Je mu obetovaný kohút. Anjel hromu
MOKOŠ (MOKUŠA)
Bohyňa zeme, vody a úrody, ktorá dáva pozor na dodržiavanie obyčajov, obradov. Prináša radosť i žiaľ. Miluje a odmeňuje tých, ktorí pevne zastávajú dodržovanie obyčajov. Sedí vysoko na nebeskom tróne a s pomocnicami Dolejou a Nedolejou spriada nite osudu. Ovláda tajomstvá dobra, tajomstvá Svarogova kolesa. Mokoš pozná tajomstvá veštieb. Ona se stará o to, aby každý človek išiel po svojej osudom danej ceste života. Ona udeluje i slobodu výberu mezi dobrom a zlom, kde je dobro sledovanie svojej životnej cesty a zlo - odklonenie se od nej. Často sa jej pripisuje príbuzenstvo s vílami. Tí, ktorí se odklonia, ničia seba i svoju dušu - Mokoš kruto trestá. Ich duše sa stanú zlými démonmi a budú se naveky potulovať po zemi. Miluje a odmeňuje silných duchom, bojujúcich o štastie. Ona ukáže i východisko z beznádejných situácií, pokiaľ sa človek nepoddal zúfalstvu, pokiaľ sa drží z posledných síl, a pokiaľ nestratil vieru v seba a v túžby. A vtedy Mokoš posiela človeku Bohyňu šťastia a úspechu - Sreču. Človek otvorí dvere urobí krok a Sreča sa s ním stretne. Ale pokiaľ sa člověk opustil, prepadol v beznádej, zanechal túžby, mávol nad všetkým rukou - prehral. Nebude sa mu v živote už nikdy dobre darit. Mokoš odvráti od neho svoj zrak. Vtedy sa naň vrhú starci a stareny. Jednooký Licho, Nesreča, Krivaja, Nelegkaja, Nedelja, ktoří predstavujú nárek, neštastie, choroby, biedu a lenivosť. Akonáhle títo zachvátia človeka, už mu niet pomoci.
LADA
Slnkobohyňa ladnosti a súladu. Jej filozofiou je ži a nechať žiť, je symbolom života a šťastia, modlitby k nej sú skôr rozjímaním, ako niečím strnulým. Najsilnejšia je Lada v období jari a leta, jej obdobie pôsobnosti slabne od letného slnovratu. V tomto období sa konalo aj najviac sviatkov na jej počesť a slávu. Je uvádzaná ako Perúnova družka. Je rovnováhou Perúnovi, protikladom jeho princípu mužnosti, sily a moci
PROVE
Boh pravdy a spravodlivosti, je mu zasvätený háj Vagriji
PODAGA
Božstvo Vagrii. Mal chrám s modlou v Plune pri Plunskom jazere. Vieme o ňom len to, že jeho meno odvodené od "pogoda", teda je to boh počasia.
BELBOG (BELUN)
Slnkoboh. Patrí medzi významnejších slnečných Bohov a aj medzi najstarších. Jeho meno je predstaviteľom moci svetla. Vraj sa zjavuje v podobe starca s dlhou bradou v bielom odeve. Rád pomáha žencom pri práci a dáva im bohaté dary. Zjavuje sa len cez deň. Tiež vyvádza zblúdilých z lesa
RUGEVIT (RUGIEVÍT)
Slnkoboh. Býval zobrazovaný so siedmimi tvárami a siedmimi mečmi, ôsmy držal v pravej ruke. Je štíhlejší ako ktorýkoľvek človek, pritom vládol obrovskou silou a vo vojnách išiel v čele vojska, aby ich viedol k víťazstvu
PORENUT (Porenutius)
Má štyri tváre, piatu má na hrudi. Ľavou rukou sa dotýka čela a pravou brady piatej tváre
POREVÍT
Je Bohom bez výzbroje
SIMARGL
Je prostredníkom medzi svetom Bohov a zemou (ľudmi). Je zobrazovaný v podobe okrídleného psa, tzv. gryfina
PEREPLUT
Boh pamäti
PRIPEGALA
Bohyňa zeme a plodnosti
TRIGLAV
Slnkoboh. Tri hlavy symbolizujú sféry jeho moci - nebo, zem a podsvetie. Jeho sochy mali zahalené oči a ústa, aby nevidel ľudské hriechy a mlčal k nim, a súčasne, aby ho ľudské previnenia neurážali. Zakrytá tvár značila jeho vysokú hodnosť na nebi. Je spojovaný tiež s podsvetím, pretože jazdí na čiernom koňovi (vraník), ktorý bol tiež používaný k veštbám. Je mu zasvetený kôň s zlato a strieborno zdobeným sedlom, i tu se veštba riadila tým, ako kôň prekračoval zkrížené kópie
STRIBOG
Vetroboh. Boh vetra, veštby, zpevu a milostného citu. Je v úzkom vzťahu so slnkom, vodou, počasím a dušami zomrelých. Vyznačuje sa vševedúcnosťou, lebo na svojich cestách prevanie celý svet. Stribogova podstata kolísa medzi dobrom a zlom, veď vietor prináša vlahu, teplo, ale i smršť, mráz a smrť. Je zobrazovaný ako mládenec ovešaný kvetmi a vyzývali ho, aby vzbudil lásku a zariadil sobáš, co súvisí s jeho pozitívnou podobou. Ako vietor, ktorý zabíja je spojovaný s duchmi mrtvých. Stribog ako obetu prijímá múku alebo štyri kúsky chleba položené na okne, a jazdí na bielom koni
SVANTOVÍT
Slnkoboh. Boh vojny a hospodárstva. K vojnovým atribútom patrí veľký meč, sedlo, udidlo. Má bieleho koňa Bulun. Ovláda tiež veštecké schopnosti
MORANA (MORENA)
Bohyňa osudu. Bohyňa smrti a zimy. Je vraj veľmi krásna. Je zosobnená zimou, na jar sa končí jej vláda, preto sa utápa alebo tlčie
ČERNOGLAV
Knýtlinga saga hovorí, že v Jasmundu na Rujáne bol uctievaný Boh Černoglav, kde stála i jeho socha so striebornou bradou. Socha bola zničená až roku 1171, teda tri roky po páde Arkony.
TROJAN
V povestiach vystupuje ako nočná bytosť, žerúca jednou hlavou ľudí, druhou dobytok a treťou ryby
PIZAMAR
Bol uctievaný v Jasmunde v severovýchodnej Rujane. Jeho idol bol spálený roku 1168
TIARNAGLOFI
Jeho idol mal strieborné fúzy. Vojnový boh, ktorý sprevádzal vojnové výpravy
DANA
Slnkobohyňa. Jej spojitosť so slnkom je v jej zjave (zlaté vlasy, biele telo) a takisto v jazdí na zlatom vozíku (častá metafora slnka u Slovanov). Podľa Rusov Dana v pravé poludnie sadá na zlatý vozík a a vystupuje s ním z vody. Dana sa veľmi často spája tiež s dúhou
RADEGOST (RADEGAST)
Slnkoboh. Radegast je Bohom majúci význam hospodársky i vojnový. Jeho zlatá socha na purpurovom lôžku stávala vnútri chrámu. I tento Boh mal svojho posvätného koňa, ktorého roku 1068 ukradol biskup Buchard z Halberstadtu a triumfálne se na ňom vrátil. K veštení sa užívalo akýchsi losov, ktoré boly zakopané pod zem a v určený čas boly vybrané. Roku 1066 bola Radegastovi obetovaná useknutá hlava biskupa Jana, bežné boly obete skotu a ovcí.
JAROVIT (GEROVIT)
Boh jari a prírody. Je Bohom sily plodivej i ničiacej, mocným vojnovým Božstvom, rovnako ako darcom sily plodivej. Vyhlasovalo sa o ňom: "Som váš Boh, ktorý pokrýva pole trávou a lesy listami. Plody polí a lesov a všetky ostatné veci užitočné ľudom sú v mojej moci." Na jeho počesť sú vykonávané jarné slávnosti, jeho zlatý štít zajisťuje víťazstvo vo vojnách. Jeho meno prekládáme ako SILNÝ PÁN či PÁN SÍLY. Nech jeho meno je vyslovované s pokornou úctou a nieje nikdy zapomenuté.
MEDULINA
Vetrobohyňa. Ľudia si ju predstavujú ako bielu pani, ktorá v ľavej ruke drží košíček naplnený bylinami, v pravej ruke má kytičku. Jej tvár je bledá a vážna. V Čechách sa zachovala zmienka, že na jar ľudia Meduline obetovali med tak, že ho v lese položili na peň
MELUZÍNA
Vetrobohyňa. považuje sa za ženu Vetra (Striboga) a často vystupuje aj pod menom Veternica. Ľudia si ju predstavovali ako bielu pani s rozpustenými vlasmi. Keď vietor skučí a kvíli, hovorí sa, že Meluzína plače, sype sa jej preto za obeť múka alebo soľ na okno, keď kvíli v komíne, hádžu sa do ohňa jablká a orechy, aby sa nasýtila. S Meluzínou je tiež spätý spev. Vraví sa, že kto počul Meluzínu spievať, navždy po nej túži
STRIGA
Vetrobohyňa. Je Bohyňou vzduchu a vlahy. Na Slovensku je síce spomienka na ňu veľmi živá, ale len v podobe kúzelníčky, vedmy a čarodejnice. Noc na svätú Luciu sa považuje za jej sviatok. Ľudia tiež verili, že kúpaním Striga privábi dážď
ŽIVA (ŽIVENA)
Bohyňa zeme. Je Bohyňou života a životnej sily. Starí Slovania túto životnú silu nazývali rovnako, ako bohyňu samotnú - živa. Živin sviatok je na jar, keď sa všetko prebúdza a živa začína prúdiť rastlinami a živočíchmi. Ľudia ju v prvých májových dňoch, aby pôvodkyňa života dopriala dlhý a zdravý život. Živa bola u Slovanov veľmi ctená, lebo sa často stotožňovala s predstavou Matky Zeme. Táto predstava bola u nás veľmi rozšírená
VODNIK
Vodný Boh. Na dne hlbokých riek a jazier má svoje sídla a paláce, riadi hospodárstvo ako nejaký veľmož na zemi. V zime odpočíva vo svojej podzemnej ríši akoby zaspatý a bezmocný. Až spolu s Vesnou sa prebúdza k životu. Vtedy láme ľady, zdvíha vody, trhá hrádze a spôsobuje povodne
RUNA
Vodná Bohyňa. je Veternica, ale skôr zlá ako dobrá, prináša nešťastie a smrtonosné nákazy. Runa je aj bohyňou zemských pokladov. Čoho sa dotkne, to sa pozláti. Má tiež spojenie s vlahami, tým vplýva na úrodu
VESNÍK (JARIL, JURJA)
Jarný Boh. Je nepremožiteľný a zabil draka. Už podľa mena je Jurja bohom jari. Jurju si predstavovali ako krásneho mládenca na bielom koni v bielom plášti s vencom jarných kvetov na hlave. Po príchode krestnstva prešiel na sv. Juraja
VESNA
Jarná Bohyňa. Je Bohyňou jari, zaháňa zimu a prináša teplo, do záhrad a lesov zeleň, na lúky kvety. Vesna sa spája s jarnými sviatkami. Vesna je mladá a krásna. S jej pojmom sa jednoznačne viaže radosť, spev, zeleň, kvety, láska. Za jej vtáka sa považuje kukučka
SUDIČKY
Vyslovujú osud človeka. Podobný význam majú rožanice - rodičky. Sudičky si ľudia predstavujú ako milé devy alebo prívetivé stareny, u Chorvátov a Slovincov sú krásne ako víly. Obyčajne bývajú tri sudičky, ale niekedy sa ich menuje aj päť, sedem, deväť
Drobný Bohovia, Polobohovia, Bytosti nižšieho stupňa
MORSKÉ PANNY
Vodné Bohyne. báje o morských pannách sú všeobecne rozšírené. Do polovice majú telo ľudské, druhá polovica je rybia. Podľa ruského podania sú morské panny veľmi krásne a majú zvodný ľúbezný hlas. V Lužiciach sa tradovalo, že morské panny prenasledujú koráby
RUSALKY
Vodné Bohyne. podľa pôvodnej viery sú Bohyňami vôd, menovite riek a potokov. Rusi si ich predstavoval ako pôvabné devy s rozpustenými vlasmi siahajúcimi až po kolená. Vo vlasoch spočíva ich sila. Pokiaľ majú Rusalky svoje vlasy mokré, môžu nimi zatopiť celú krajinu, keď im uschnú, strácajú svoju moc a hynú. Rusalky prebývajú na dne vôd, kde majú tiež krištáľové paláce. Činnosť Rusaliek nastáva na jar, keď sa všetko zazelená. Za jasných letných nocí vychádzajú na povrch vody, kúpu, tancujú, smejú sa. Vyliezajú na breh, pletú vence a zdobia si nimi hlavy. Rady pradú a rozvešiavajú priadzu po stromoch. Plátno perú vo vode a rozostierajú ho na brehoch. Hudbu, tanec a spev milujú nadovšetko. Sú krásne a svojimi vnadami smrteľníka ľahko okúzlia. Krásnym spevom lákajú plavcov do hlbín a tam ich topia. Veľmi často plavca ušteklia k smrti. Tam, kde tancujú, zjavujú sa na zemi kruhy, na ktorých bujne rastie tráva. Šantia v hájoch, hojdajú sa na vetvách stromov. Rusalkám sa prinášali obete. Kráľovnou Rusaliek je Dana. V prvom rade sú to vence, ktoré na veľkú noc dievčatá hádžu do potokov. Ľudia im do potokov hádzali aj chlieb, syr, maslo a iné pokrmy, oblečenie a pod. Verilo sa, že svetielka zvané bludičky roznášajú Rusalky, dokonca vraj sú Rusalky v spojení s mŕtvymi. Kto na rusalnú nedeľu (cez veľkonočné sviatky) nepamätá na mŕtvych a neuctí si ich, tomu sa pomstia. Preto dedinčania v ten deň navštevovali hroby, kládli na ne horúce chleby a rozbíjajúc vajcia volali Rusalky na hody.
VÍLY
Vodné Bohyne. sú nerozlučne späté s vodami a to hlavne s vodnými prameňmi, ale aj vlahou z neba. Víla je pravou bohyňou počasia, budí vetry, dáva dážď, búrku aj krupobitie. V ruských pamiatkach sa víly často spomínajú po boku Perúna, Volosa a Chorsa. V pôvodnom poslaní boli ochrankyňami človeka, prevádzajúc v bájosloví Slovana na ceste životom. Ľudia si víly predstavovali ako krásne, večne mladé ženy. Ich telo bolo biele a ľahučké. Majú husté po päty dlhé vlasy. Práve vo vlasoch spočíva ich sila, niekedy sa víly nazývajú aj Zlatovláskami. Odeté bývajú bielym jemným rúchom, tenkým a priesvitným ako pavučina. Niekedy sa im pripisujú aj krídla, ktoré sú ľahké a sotva viditeľné. Vyzbrojené bývajú zlatými šípmi. Pôvodne vraj boli víly dobré a ľuďom naklonené. Bolo to v dobách, keď ľud ešte ctil zákon, zachovával obyčaje a konal dobro. Vtedy víly naučili človeka orať, siať a pochovávať mŕtvych, kosiť trávu, starať sa o stáda a zemnice stavať. Boli k ľuďom dobré a láskavé, dávali im dobré rady a pomáhali im. Ale keď pastieri prestali spievať a začali kliať, keď sa ľudia zvrhli a začali sa prenasledovať, utiekli Víly preč a vrátia sa až vtedy, keď sa ľudia navrátia k pôvodnému stavu. Takto opisuje Víly povesť o Zlatorogovi. Hlavný dar dobrých víl je tvorenie vlahy a zabezpečenie úrody. Tiež môžu človeka obšťastniť darom, napríklad koňom. Najradšej majú kvety, tak sa im často kvety obetovali. Víly sa dokážu premieňať, napríklad na labuť alebo koňa
SREČA
Bohyňa štastia a úspechu
DIVOŽIENKY
Žijú v horách a lesoch v podzemných skrýšach. Na poliach zbierajú klasy, melú ich na kameňoch a pečú chlieb. Z bylín a korienkov vedia pripraviť masti, ktoré ich robia neviditeľnými
LESNÉ PANNY a ŽIENKY
Sú vnadné devy, odeté do hebkého rúcha, bieleho alebo zelenkavého. Na hlave majú vence z lesných kvetov. Milujú tanec a spev.
LESOVIK (Lešij)
Je duchom lesa. Pod jeho ochranou sú hlboké lesy aj so zvieratami. Zjavuje sa v ľudskej i zvieracej podobe. Ako človek v podobe starca s bielou bradou, zarasteného srsťou a zelenými očami. Blúdi po lese a je sprevádzaný šumením stromov. Rád sa hojdá na vetviach, tlieska, chechtá sa a bučí. Pocestných rád zvádza na nesprávnu cestu
MORA
Berie na seba rôzne podoby a sužuje ľudí tak, že ich dusí v spánku a posiela im zlé sny. Mora morí nielen ľudí, ale aj zvieratá. Koňom a kravám saje mlieko a škodí aj stromom, ktoré potom usychajú
POLUDNICA
Je biela vzdušná pani, ktorej let bol sprevádzaný víchricou. Koho sa dotkla, ten zomrel. Zvlášť trestala ľudí pracujúcich na poli cez poludnie
UPÍR
V upíra sa môže podľa starých Slovanov premeniť každý nebožtík, na ktorého padne nečistý tieň. Upíri vysávajú ľuďom z tela krv
VLKOLAK
Jeho predstava bola u Slovanov dosť rozšírená. Vlkolaci sú ľudia, ktorí sa v noci premieňali na vlkov. Človek sa ním mohol stať, keď sa napil z vlčej stopy. Vlkodlaci škodili najmä dobytku, sali mlieko kravám, kobylám i ovciam, posielali na rožný statok mor a choroby a morili aj ľudí
TRPLASLÍCI
(Ludki, Krasnoludci, Dremne, Drumne, Krosnalci)
Boli podľa lužických Slovanov prví obyvatelia Lužice. Odievali sa pestro a nosili veľké klobúky, boli maličkej postavy. S ľuďmi boli zadobre, vymieňali si s nimi tovary apod. Ale medzi sebou neustále bojovali a tak sa navzájom vyničili.
OBRI
(Voloti, Spolini, Čudi, Čudinovia, Zruty, Ozruty)
Boli obrovskí a siahali až po oblaky. Vynikali neobyčajnou silou, miesto kyjakov požívali celé duby. Podľa Slovanov obri vyhotovujú mraky.
BOGINKA, VELA
Meno víly
BES
Prírodný duch
BEREGINE
Duše zomrelých dievčat
DOMOVOJ (DOMOWIK)
Ochranca domáceho krbu
Stvorenie sveta, ľudí
STVORENIE SVETA
Na začiatku vekov bola velká tma. V tejto tme bolo Zlaté vajce, v ktorom prebýval Rod - pôvodca všetkého.
Rod zrodil lásku - Ladu - matku a silou lásky rozbil zovnútra Zlaté vajce a stvoril Vesmír - nespočitateľné množstvo hviezdných svetov a tiež náš svet.
Slunce vyšlo z Jeho tváře,
Měsíc z Jeho hrudě,
Světlé hvězdy z Jeho očí,
Jasné obzory z Jeho obočí,
Temné noci z Jeho myšlenek,
Bujné větry z Jeho dechu.
"Kniga Koljady"
Tak Rod zrodil všetko, čo vidíme okolo, všetko, co nazýváme Prírodou.
Slnko, ktoré vyšlo z Rodovej tváre, posadil do zlatej lóže a Messiac do striebornej. Potom Rod vypustil zo svojich úst dych, z ktorého sa zrodil Svarog - Nebeský otec a vták.
Svarog ukončil stvorenie sveta. Stal se hospodárom Zeme, vladykou Nebeského cárstva. Potom Svarog rozostavil po svete dvanásť obrovských stĺpov, ktoré podpepierali nebesia.
Rod vytvoril vody veľkého mora, z ktorého vystúpila na hladinu Zemská kačica, ktorá porodila mnoho Bohov a Démonov. Rod vytvoril i kravu Zemun a kozu Sedun, z ich vemien se rozlialo mlieko, z ktorého kvapiek se zrodili hviezdy. Z másla vytvoril Rod Matičku Zem. Potom Rod vytvoril kameň bytia - Alatyr, ktorý byl stredom sveta a vhodil ho do mora.
STVORENIE SVETA - SVAROGOVA ÚLOHA
Podstatou Slovanských mýtov o vzniku sveta je súčinnosť Boha a Diabla v diele stvorenia. Diabol (možno Černobog) dostává príkaz od Svaroga k vytvoreniu pevnej zeme. Zárodok zeme je nutné vyloviť zo dňa oceánu, kam se musí ponoriť. Iba on je toho schopný, pretože má dostatok potrebnej tiaže, zatiaľ čo Svarog je príliš ľahký. Úloha však preň ho nieje ľahká a podarí sa mu to až na po treťom ponorení - pretože spočiatku tak činil v mene svojom, tj. v osobnom zájme, a nie v mene celku. I cez to sa pokúša prelstiť Boha tým, že okrem požadovanej hrsti piesku skryje ďaľšiu zradne vo svojich ústach, aby mohol tiež sám tvoriť. Prinesený piesok mu však začne v ústach rásť tak mocne, že ho musí vykašlávať a vyplúvať: tak vznikajú pustiny, hory, holé skaly a bažiny, zatilaľ čo Svarog tvorí iba čisté roviny a úrodné polia.
STVORENIE ĽUDSTVA
Rod tvoril člověka tak, že hádzal na zem hrudy, z nich se rodia ľudia. Rodovo tvorenie se netýká iba prvých ľudí, ale pokračuje vlastne neustále a je výrazom obecného presvedčenia , že ľudské bytosti prichádzajú síce na zem zhora, ale základným materiálom ich telesnosti je hlina zeme.
Iná legenda pripisuje tvorenie ľudksých bytostí tiež Svarogovi, v tomto prípade z potu mocného Boha.
Príbehy o Dažbogovi
Hovoria o živote Boha Dažboga a jeho cestach
ZRODENIE DAŽBOGA
Jednou šel Perun po břehu řeky Dněpr a na druhé straně uviděl několik tancujících a zpívajících děvčat. Nejkrásnější z nich se jmenovala Ros a Perun se do ní okamžitě zamiloval. Rozhodl se dostat k ní, ale Dněpr mu to nedovolil. Tehdy vzal Perun svůj zlatý šíp a vystřelil ho lukem směrem k druhému břehu, kde stála Ros. Šíp letěl jako blesk a vrazil do velkého kamene, který, když ho šíp zasáhl, začal zářit. Na kameni se objevil ohnivý obraz mužské postavy a Perun zakřičel na Ros:
"Zavolej na Svaroga a on ti pomůže!"
Ros zavolala na Svaroga, který přišel a pomohl jí vytvořit z kamene muže. I dala mu jméno Dažbog. Uplynulo mnoho let a Dažbog se stal mocným mužem (vždyť je synem Peruna), ale nikdy svého otce neviděl. Když vyrostl studoval staré moudrosti a umění boje. Jeho sláva se rozšířila po všech krajinách. Jeho Otec Perun zatím přecházel po celé obloze a poznával všechny krajiny. Jednou znova navštívil Ros, která ho poznala a řekla mu:
"Zdravím Tě, mocný Perune, Svarogův synu."
Perun jí odpověděl:
"Ty znáš mého otce?"
"Nezlob se na mne, mocný Perune; jdi tam na pole a uvidíš svého syna Dažboga, ale buď k němu milý, protože Dažbog je ješte stále mladý."
Tak Perun učinil. Přišel na pole, aby viděl svého syna, který si hrál s velkým kyjem. Tehdy Perun pověděl Dažbogovi:
"Přestaň se vytahovat a ukaž mi jak si mocný!"
A ti dva, otec a syn, se začali bít. Bojovali tři dny a tři noci, a to tak, že křik z boje s rozléhal po všech krajinách světa, lesích a mořích, až nakonec vyčerpaný Perun padl na zem. Tehdy se ho Dažbog zeptal:
"Pověz mi svoje jméno a jméno tvého otce, velký bojovníku!"
"Jsem Perun, syn Svaroga a přicházím z ohnivé Irije." (Irije - svět slovanských bohů, někdy nazývaný i Svarga)
Tehdy Dažbog pověděl:
"Odpusť, otče! Nevěděl jsem, že jsi to ty, protože jsem Tě nikdy předtím neviděl! Vstaň můj drahý otče!"
Po tomto boji se Dažbog zeptal svojí matky, jestli mu dovolí jít se svým otcem do ohnivé Irije. Ros mu dovolila jít a Dažbog se připojil k Perunovi a odešel k ostatním Bohům.
DAŽBOG a ZLATIGORKA
Jednou šel Dažbog přez velikou a širokou planinu. Uviděl tam bojovnici cválající na koni. Krev mu začala vřít v jeho srdci a rozhodl se ji vyzkoušet. Uchopil svůj meč a zasáhl jím děvče, no ona nejevila žádný náznak oslabení. Udělal to ještě jednou, ale jen se sám zranil.
"Kdo jsi?", zeptal se Dažbog.
A děvče odpovědělo:
"Hmmm. Myslela jsem si, že to bylo píchnutí hmyzu, ale ty vypadáš jako bojovník."
A tehdy ho chytila a vhodila do křišťálové truhly a zamkla ji stříbrným klíčem. Potom děvče přivázalo truhlu na svého koně, vyskočila naň i ona sama a cválala pryč. Cválala celý den a celou noc, tři dny nepřetržitě, ale její kůň byl už unavený a začal ji prosit:
"Ó, ty odvážná a mocná Zlatogorko, dcero Nija, promiň mi, prosím, moje drahá, ale již nezvládnu nést dva mocné bojovníky!"
Zlatogorka si vzpomněla, že nese bojovníka a vypustila ho z truhly povídajíc:
"Odvážný mladý bojovníku, poslouchej! Ožeň se se mnou, a nebudeš-li chtít, zabiji tě!"
A Dažbog se zaradoval a řekl:
"Děkuji Zlatogorko, že jsi mě pustila. Souhlasím, stanu se tvým mužem."
Společně tedy šli do hor, kde potkali Svaroga a bohyni matku Ladu (bohyni lásky), kteří jim požehnali k tomu, že se stávají manželi. Potom se konala překrásná svatba v zářící Iriji a každý byl šťastný.
Toto štěstí však netrvalo dlouho. Jednou Dažbog a Zlatogorka cválali na koních hluboko v horách a našli divný hrob. Na náhrobním kameni byla vyryta divná slova: "Ten, kdo si sem lehne, zůstane tu z vůle Osudu." Zlatogorka poprosila Dažboga, aby si zkusil lehnout do hrobu. Vyzkoušel to, ale hrob byl menší než jeho postava. Potom to zkusila jeho žena a hrob byl pro ni jako ušitý. Požádala proto Dažboga:
"Můj roztomilý muži, zavři hrob, chvilku si tu chci poležet, aby jsem zjistila jaké to je."
Dažbog to zprvu nechtěl udělat, ale ona ho přemlouvala. Zavřel tedy hrob kamenem, který ležel vedle, jak to ona chtěla. To byl ale chybný čin. Hrob se už nedal otevřít. Dažbog se pokoušel kámen rozbít kyjem a mečem, ale nepomáhalo to. Potom Zlatogorka zakřičela z hrobu:
"Muži můj, jdi za mým otcem Nijem (bůh podsvětí), odevzdej mu můj poslední pozdrav a popros ho aby mi odpustil, já musím zůstat tu v hrobě navěky."
Dažbog přišel k Nijovi a pověděl mu o tom, co se stalo:
"Chtěla tě naposledy pozdravit a žádala tě o odpuštění. Pravděpodobně si Rod (bůh bohů) přál, aby se to stalo."
Nij se rozhněval na Dažboga. Myslel si, že Dažbog zabil jeho dceru, aby se tak pokusil dostat ho pryč z jeho království. Nij se rozhodl že Dažboga zabije. Pověděl mu, aby mu podal ruku, ale Dažbog prohlédl Nijovu lest a namísto ruky mu podal svůj dočervena rozžhavený kyj. Nij vykřikl, protože Dažbog přinesl světlo do jeho světa a tím ho oslabil. Dal proto svojí dceři odpuštění. Dažbog se vrátil zpět k hrobu svojí milé a pověděl, že otec jí odpustil. Tím získala Zlatogorka v hrobě pokoj a bude tam odpočívat do konce věků. Dažbog napsal na náhrobní kámen: "Zlatogorka Nievna tu odpočívá z vůle matky Osudu Mokoši a z vůle božského Roda.
DAŽBOG a MORANA
V Iriji se konala velká slavnost. Přišli tam všichni bohové a Svarog a Lada se se všemi setkali. Dažbog tam byl také a během slavnosti se rozhodl projít se po Iriji. Procházejíc se po ní objevil překrásný palác, z kterého se ozývala pěkná hudba. Podivil se: "co to může být?" a našel odpověď. Byl to palác Morany, která byla jedna z mnohých Svarogových dcer. Byla bohyní zimy a smrti a vynikala krásou. Ale i navzdory její kráse se jí bohové vyhýbali a nepozývali ji mezi sebe. Proto ve svém paláci uspořádala vlastní slavnosti. Tak Dažbog vstoupil do jejího paláce a dostal se do hodovního sálu. Tam seděla Morana na vysokém trůnu. Spatřila ho a pozvala ho, aby se najedl s ní a jejími hosty, což byli různí démoni a zlí bůžci. Dažbog odmítl toto pozvání, vědíc, že Morana je známá svými čáry a mohla by ho otrávit. Počkal dokud večeře neskončila a už pospíchal pryč, když v tom ho Morana pozvala do své komnaty. Dažbogovi se Morana líbila, ale odmítl a rychle z paláce odešel. Morana se rozzuřila a chtěla Dažboga očarovat.
Moranini hosté se vrátili domů a cestou potkali Peruna, který se jich zeptal, kde byli. Hosté mu pověděli, že byli na velkolepé večeři v Moranině paláci a viděli tam i Dažboga. Peruna to zarazilo a tak se rozhodl rychle poučit svého syna, aby nenavštěvoval taková místa jako je Moranin palác. I pověděl Perun Dažbogovi:
"Ty, můj synu, by jsi se měl zamyslet kam chodíš. Radím ti skončit s Moranou a zapomenout na celou tu příhodu."
Dažbog se urazil na otce a zeptal se své matky Ros:
"Matko, proč je otec tak rozzlobený? Byl jsem v tom paláci jen jednou a strávil jsem tam pouze chvíli."
Ros odvětila:
"Tvůj otec byl opravdu utrápený kvůli tomu, co se stalo, protože Morana je velká čarodějka. Měl by jsi se zdržovat co nejdále od jejího paláce. Neohlížej se na to, že je krásná."
Jako jiné děti, i Dažbog se rozhněval na své rodiče, protože ho začali poučovat, jak má žít. Krev se v něm vzbouřila a šel do Moranina paláce. Morana znovu uspořádala jednu ze svých slavností na svoji počest. Když Dažbog vstoupil do paláce, vystřelil jeden ze zlatých šípů; jen proto, aby se předvedl. Moranini hosté se ho zeptali, jaký význam měl tento jeho čin. Dažbog se rozčílil a řekl jim, že jestli nebudou potichu, všechny je rozseká na malé kousky. Tehdy se Morana rozhodla potrestat Dažboga za jeho chování a proměnit ho na vola. Všichni hosté souhlasili a tak se i stalo. Potom ho vyhodili z paláce. Na druhý den našel vola pastýř a poznal v něm Dažboga. Vzal toho vola a odevzdal ho Ros. Ros požádala Peruna, aby donutil Moranu s její magickou mocí proměnit Dažboga zpět do lidské podoby. Perun proto šel i s volem k Moraně a omluvil se za mladický čin svého syna. Morana slíbila, že přemění Dažboga zpět do lidské podoby, ale pod podmínkou, že se s ní potom ožení. Perun teda souhlasil a po přeměně vystrojil Dažbogovi svatbu s Moranou.
DAŽBOG a ČERNOBOG
Zvěsti o Dažbogově nevěstě se tak rozšířili, že se to doslechl i Černobog, syn Nija. Černobog mu krásnou Moranu velmi záviděl a rozhodl se ji unést. Aby mu Dažbog tento záměr nepřekazil, poslal na něj zlé duchy. Ti ovládli krajinu a Dažbog se s nimi dal do boje. Bojoval s nimi tři dny a tři noci, dokud je všechny nepobil. Potom se vrátil domů a z únavy usnul. Tehdy se Černobog vkradl do Dažbogova domu a začal přesvědčovat Moranu, aby odešla s ním, neboť Dažbog , jak jí řekl, je synem Peruna s obyčejné dívčiny a je jen polobůh. Tento úskok se mu podařil. Morana se změnila v ptáka a odletěla s Černobogom. Když se Dažbog vzbudil, samozřejmě našel dům prázdný. A tak šel za svým otcem Perunem, aby mu pomohl hledat ženu, ale mocný Perun mu pověděl, že to je jeho povinnost najít si ženu a tak odešel Dažbog sám.
I vydal se Dažbog na cestu hledat Moranu s Černobogem a zanedlouho je našel. Ale Moraně se u Černoboga zalíbilo a chtěla odbýt Dažboga úskokem. Nalila mu tedy silnou medovinu a pověděla:
"Oh, muži můj, Černobog mě vzal násilím. Zapij touto medovinou svůj žal a zlost!"
Dažbog vzal pohár a vypil nápoj až do dna a svalil se opilý na zem. Tehdy pověděla Morana Černobogovi, aby zabil jejího muže. Černobog ho proto chytil a hodil do hluboké jeskyně. Po chvíli se Dažbog probudil a zjistil, v jaké je situaci. Zapískal na svého koně Kologriva a ten ho pomocí svého dlouhého ocasu z jeskyně vytáhl. Potom se Dažbog znovu vrátil k Černobogovi, ale znovu ho očarovala Morana svojí krásou a medovinou. Potom ho Černobog proměnil na kámen a odhodil ho do krajiny. Mocný Perun však věděl, že se stalo něco zlého s jeho synem. A tak šel a našel kámen a proměnil ho znovu na Dažboga.
Nahněvaný Dažbog se znovu vrátil k Černobogovi a znovu ho Morana očarovala. Jenže tentokrát ho ona sama, svými kouzly přikovala mohutnými řetězi k Alatyrské hoře, a myslela si, že ho tu nikdy nikdo nenajde.
Jednou se Živa, Svarogova dcera, zeptala svého otce, zda-li se může jít podívat mimo Iriji. Svarog jí to dovolil a tak se proměnila na holubici a odletěla z Irije. Jak tak létala nad světem, uviděla Dažboga připoutaného k Alatyru a zamilovala se do něho. Slétla k němu a proměnila se do svojí božské podoby. Zeptala se ho zda se zříká Morany, která byla bohyní smrti. Souhlasil, a ona ho vzala do Irije, aby ho vyléčila.
DAŽBOG poráža ČERNOBOGA
Když se Dažbog zotavil, rozhodl se najít Černoboga a zabít ho. Živa mu pověděla, že neexistuje způsob jak zabít Černoboga, protože on je bůh zla a Moranin přítel. Oni oba jsou smrtí.
"Nemůže to tak být", odpověděl Dažbog, "Není možné, aby Rod stvořil svět takovým způsobem. Černobogova smrt musí být někde skrytá!"
Potom se Dažbog vydal za bohyní osudu Mokoší a zeptal se na černobogovu smrt. Ona mu pověděla, že smrt, kterou hledá, je ukrytá ve vejci, v kachním vejci, kachna v zajícovi, zajíc v truhlici a truhlice pod dubem na ostrově. A tak šel Dažbog hledat Černobogovu smrt. Po cestě spatřil sokola a vlka, kteří mu přislíbili pomoc, když ji bude potřebovat. Když Dažbog přišel k pobřeží, uviděl velkého hada a ten mu pomohl dostat se na ostrov. Na ostrově vyvrátil dub z kořenů, otevřel truhlici z které vyskočil zajíc. Zajíce chytil vlk a roztrhal ho. Tehdy vyletěla ze zajíce kachna, a tu chytil sokol. Z kachny vypadlo zlaté vejce.
Dažbog přišel s vejcem do Černobogova hradu. Morana se ho pokusila zastavit svojí krásou a medovinou, ale tehdy zasáhla Živa proměněná v holubici a pohár s medovinou převrátila. Nic a nikdo už nemohl Dažboga zastavit, aby rozbil vejce. Jakmile to udělal, ozval se nejmocnější Rod hromovým hlasem a pověděl:
"Rozbil jsi vejce, které představuje zlo a tím jsi narušil rovnováhu mezi dobrem a zlem, zničil si smrt a bez smrti není život."
A tehdy nejmocnější bůh bohů Rod seslal na zem Nebeský oheň, aby všechno zničil. Všichni bohové zůstali v Iriji a dívali se na peklo, které seslal Rod. A celá zem byla zničená a všechno živé zaniklo.
DAŽBOG a ŽIVA
Když velký oheň dohořel, vzal si Dažbog Živu za ženu. Na svatbě jim požehnala bohyně-matka Lada. Potom začali spolu vytvářet nový svět. Dažbog si vzal na starost obnovení rovnováhy mezi dobrem a zlem a Živa měla na starosti obnovu všeho živého. Řeky se znovu přeplnily rybami, lesy a louky divou zvěří a objevili se nový lidé.
DAŽBOGOVI VNUCI
A protože měl Dažbog tři ženy, měl s nimi i spoustu dětí. Všechny slovanské národy vzešly od boha Dažboga, a proto se staří Slované nazývali i Dažbogovými vnuky.
Dažbog a Zlatogorka měli syna Koljadu. Koljada si vzal Radimicu. Ti měli syna Radogosta. Od Radogosta vyšli západoslovanské kmeny Obodritů, Ratarů, Luticů, Ráňanů a mnoho jiných.
Od Radogostových potomků Radima a Vjatky vznikli Radimijci a Viatijci.
Dažbog s Moranou měli syna Bogumira. Bogumir a Slavunja měli dcery Drevu, Polevu a Skrevu (od nich byly kmeny Drevlanů, Polanů a Krivičů) a syny Sevu, Rusa, Slovena (od nich byly kmeny Severanů, Rusů a Slovenů). Sloven měl syna Venda, který založil kmen Venedů.
Dažbog a Živa měli syny Kiseka a Árija. Kisek se oddělil od svého bratra a založil kmeny Litevců a Lotyšů.
Árij měl syny Kija, Čecha a Choriva, kteří dali základy kmenům kyjevských Polanů, Čechů, Srbů a Chorvatů.