Posledný kráľ Veľkej Moravy
Záhady slovenských dejín: kto bol posledným kráľom Veľkej Moravy?
|
Slovenskí historici značne vychádzajú zo spisov byzantského cisára Konštantína Porfyrogeneta, ktorý vlastne ako úplne prvý napísal legendu o troch Svätoplukových prútoch. Tam označuje Svätopluka ako kráľa. Obľúbeným prameňom historikov sú nemecké stredoveké kroniky a anály. Často sa cituje aj kronika pražského kronikára Kosmasa. V nich sú podrobné správy o Veľkej Morave až do smrti Svätopluka, resp. smrti jeho dvoch synov v roku 907 v bitke pod Braslavovým hradiskom (dnešná Bratislava), počas ktorej maďarské nomádske kmene porazili Bavorov.
Po roku 907 akoby Veľká Morava zanikla. Správ o nej je čím ďalej tým menej a do stredovekých kroník vchádza iný fenomén – novovznikajúci štát v niekdajšej rímskej provincii Panónia, vytváraný zväzkom siedmych maďarských kmeňov. Spolu so zánikom Veľkej Moravy na prvý pohľad zaniká aj prvý (a pre niektorých jediný) slovenský kráľovský rod, ktorý založil Svätopluk. No práve v tomto bode vzniká jedna z veľkých záhad slovenskej histórie. Ak si totiž dá niekto tú námahu, že si okrem Konštantína Porfyrogenetosa, Análov Franskej ríše, Salzburských či Santgalenských análov, číta aj iné, menej známe kroniky, príde na zaujímavú vec. Píše sa v nich síce aj o Svätoplukovi, ale neoznačujú ho za jediného a najväčšieho kráľa Veľkej Moravy. Najprv si treba položiť otázku: kde sú tieto kroniky? Odpoveď je jednoduchá: sú to kroniky okolitých národov. Na severe sa Malopoľské a Vislanské kniežatstvá spájajú do jedného veľkého celku, z ktorého vzniká Poľské kráľovstvo. Na juhu sa zas formuje ranné Uhorsko. Nie je mysliteľné, aby nemali svojich kronikárov podľa vzoru iných národov. Nie je žiaden div, že Franské (nemecké) kroniky opisujú udalosti Veľkej Moravy vo svetle Mojmírovskej dynastie, z ktorej pochádzali kniežatá Rastislav, Mojmír I a kráľ Svätopluk. Tieto kniežatá sa im totiž zaviazali vazalstvom. Svoje povinnosti voči Franskej ríši buď plnili alebo neplnili – a podľa toho sa k ním franskí králi aj správali. Preto je samozrejmé, že sa tieto kniežatá ocitli aj v ich kronikách. A keďže sa Franská ríša už pár desiatok rokov hlásila ku kresťanstvu, tak všetko posudzovala iba z pozície kresťanstva. Tak isto aj Byzantská ríša a Rím. Ich pozornosti boli hodné iba tie kniežatá, ktoré chceli prijať krst. Tie sa dostali aj do ich spisov a análov.
Inak to bolo u kronikárov tých národov, ktoré boli v tom čase ešte pohanské – v Poľskom kráľovstve a v Uhorsku. Tie píšu o Svätoplukovi málo, zato sa v nich však v omnoho hojnejšom počte spomínajú mená, ktoré sa v našich učebniciach dejepisu v súvislosti s Veľkou Moravou vôbec neobjavili. Treba dodať aj to, že kým vo Franskej a Byzantskej ríši, ako aj Ríme už bolo kronikárstvo zabehanou profesiou, pohanské kniežatá sa s kronikárstvom ešte len oboznamovali. Písať vedeli len kresťanskí mnísi. Ak chceli mať kroniky podľa svojho gusta, museli si vlastných kronikárov vyškoliť. Stratili tak prinajmenšom jednu, možno aj dve generácie. No a práve do tohto obdobia spadá zánik Veľkej Moravy.
Podľa kroniky anonymného pisára, čo slúžil na dvore uhorského kráľa Belu II., bol najväčším kráľom Veľkej Moravy istý Salan. Kto to bol a prečo si zaslúžil pozornosť mladého pisára? Anonymus, ako ho neskôr nazvali historici, to vysvetľuje takto: kým Svätopluk prijal krst z rúk biskupa Metoda, Salan nie. Kým Svätopluk poslal vyjednávačov k vodcovi uhorských kmeňov Arpádovi, aby sa pred ním pokoril, Salan dal popraviť maďarských zvedov a ich vyrezané jazyky a uši dal zviazať do vreca a tak ich poslal Arpádovi. V Anonymovej kronike nájdeme veľa záznamov, ktoré hovoria o Salanovi. Stretol sa v boji proti Arpádovi neďaleko Užu, dnešného Užhorodu. Je to dosť dôležitý zápis, pretože Salanovo sídelné mesto už historici hľadali všade – dokonca aj v Srbsku a Chorvátsku. Zdá sa však, že toto knieža, ktoré Anonymus nazval najväčším kráľom Veľkej Moravy, žil na severe Slovenska a jeho sídelné hradisko malo podobné meno, ako bratislavský Devín – Divina. Ako sa neskôr ukáže, s rodom Mojmírovcov ho zväzovali úzke príbuzenské zväzky. Ale o tom až nabudúce.