Holubice alebo orly?
Romantickí historici z 19.storočia neraz predstavovali Slovanov ako holubičí národ. Tento názor za zachoval dodnes a niektorí autori ho znovu vytiahli na svetlo božie. Aká je však skutočná pravda? Boli Slovania naozaj holubičím národom? Odpoveď na túto otázku je jednoznačne záporná. Ak by to tak bolo, sotva by dokázali obsadiť také rozsiahle územie v dobe, keď panovalo v podstate pästné právo a princíp silnejší berie všetko. Slovania neboli o nič menej a ani o nič viac bojovní ako napríklad Germáni. Veď nakoniec ich sídliská ležali v oblasti, na ktorú dorážali zo západu už spomenutí Germáni a z východu rôzne kočovné kmene predovšetkým turkotatarského pôvodu. Je teda jasné, že obhájiť svoju existenciu medzi takpovediac dvoma ohňami by nedokázal žiadny holubičí národ. Práve naopak, muselo ísť o ľud, ktorý na vynikajúcej úrovni ovládal vojenské umenie a bol schopný čeliť nepriateľom, porážať ich a rozširovať svoje územie. Pozrime sa teda na to, čo o tom hovoria dobové pramene.
V čase keď Slovania obsadzovali územia, na ktorých teraz žijú, jednou z najväčších ríš bola Byzantská ríša. Slovanské kmene postupujúce na juh logicky narážali na jej hranice a preto je jasné, že sa o ich útokoch zachovalo množstvo správ. Napríklad Prokopios vo svojom diele Historiai okrem iného píše: „Do pätnásťtisíc mužov vtedy pobili, ulúpili im celý majetok, ženy a deti zotročili. Spočiatku nešetrili nikoho ani kvôli vzrastu, ani pohlaviu. Oba tieto voje odvtedy, ako vtrhli do oblasti Romajov, zabíjali všetkých, neberúc do úvahy vek, takže celá zem Trákie a Ilýrie bola pokrytá nepochovanými mŕtvolami. Tých, čo im prišli do cesty, nezabíjali ani mečmi, ani kopijami alebo iným obvyklým spôsobom, ale zabíjajúc hlboko do zeme koly, zahrotili ich a veľkou silou nabodávali na ne týchto úbožiakov, robiac to tak, že hrot kola vchádzal sedacou časťou a vlastnou váhou tela prenikal do vnútorností človeka. Hľa, tak považovali za potrebné vyrovnať sa s nimi. Inokedy títo barbari zabili hlboko do zeme štyri stĺpy, priväzovali k nim nohy i ruky zajatcov, potom ich ustavične bili palicami po hlave, zabíjali ich ako psov alebo hadov alebo iné zvery. Ostatných spolu s býkmi a drobným dobytkom, ktorý nemohli hnať do otcovských sídel, zavierali do príbytku a bez akejkoľvek ľútosti spaľovali. Tak spočiatku Slovania ničili všetkých obyvateľov, čo im prišli do cesty.“ Ak by aj bol tento o mnoho iných opisov zveličený, rozhodne nesvedčí o holubičej povahe našich predkov. Navyše si treba uvedomiť, že podobné vyčíňanie bolo možné len vtedy, keď boli byzantské vojská chrániace hranice porazené a rozprášené. A znova podotýkam, že Byzantská ríša bola v tom čase jednou z najväčších a najvplyvnejších ríš starého kontinentu. Poraziť ju si vyžadovalo pevnú organizáciu, schopných veliteľov a znalosť vojenského umenia. A niet pochýb, že naši predkovia všetkým týmto disponovali. Navyše si treba k tomu prirátať obrovskú početnosť Slovanov. A kto by o tom azda pochyboval, toho presvedčí ďalší citát z Prokopia: „ Toto mesto dobyli nasledovným spôsobom. Väčšina z nich sa skryla pred opevnením na ťažko priechodných miestach, ale niekoľkí sa zjavili pri bránach, ktoré boli obrátené na východ a znepokojovali Romajov, čo boli na múroch. Romajskí vojaci, ktorí boli na tej strane, keď si mysleli, že nepriateľov nie je viac, než koľkých vidia, chopili sa zbrane a hneď vytiahli všetci proti nim. Barbari začali ustupovať, predstierajúc, že sa naľakali prepadu a dali sa na útek. Romajovia však, strhnutí prenasledovaním, dostali sa ďaleko od hradieb. Vtedy vyrazili tí, čo boli v úkryte, zjavili sa v tyle prenasledujúcich a znemožnili im vrátiť sa do mesta. A tí, čo predstierali, že utekajú, obrátili sa k ním tvárou a dostali ich do obkľúčenia. Barbari ich všetkých zničili a potom sa vrhli k hradbám. Obyvatelia mesta, zbavení vojenskej podpory, boli úplne bezmocní, a predsa začali odrážať útočníkov, nakoľko len v danom položení mohli. Predovšetkým liali na útočníkov horúci olej a smolu a všetok ľud hádzal na nich kamene, no neodvrátili nadlho hroziace im nebezpečenstvo. Barbari ich zasypali strelami, prinútili ich opustiť hradby, a pristaviac k múru rebríky, násilím dobyli mesto.“ Tento opis si azda už nevyžaduje ďalší komentár. Spomeniem už len úspešné boje našich priamych predkov s obávanými Avarmi a nemenej obávanou Franskou ríšou. Obidvoch týchto protivníkov dokázali poraziť a to nie raz. A aj polabskí a pobaltskí Slovania, ktorých postretol smutný osud niekoľko storočí odolávali germánskej hrozbe, ba dokonca mali pred nimi rešpekt aj obávaní Vikingovia. Takže žiadne holubičie duše. Ostáva len povedať, kde sa táto idea zrodila. Bol to čiastočne produkt romantickej doby a myslenia a čiastočne chybného výkladu pomenovania sklave – otrok. Mnohí z toho usúdili, že Slovania boli otroci. To je samozrejme nezmysel, veď ktorý národ, by sám seba nazval otrokmi? Pravda je najskôr taká, že prebytok obyvateľstva viedol k rozsiahlemu obchodu s otrokmi, ktorí smerovali do západných krajín. Bolo ich toľko, že sa pre označenie otroka vžil skomolený názov národa, z ktorého pochádzali.
Roman RS