Najnovšie zistenia.

Genetika tvrdí niečo iné, ako klasický dejepis. Veď práve... Kto má pravdu? Privandrovali sme sem v 5. či 6. storočí, alebo sme tu tisícky rokov? Archeológia nám tu nemôže pomôcť, lebo „tak ako sa nedá vykopať feudalizmus, nedá sa vykopať ani etnogenéza Slovanov“, konštatuje archeológ Pavol Mačala. Ten ako jeden z mála archeológov sa už dlhšie domnieva, že „Slovania (najpočetnejší národ v Európe) sú aborigénnym – domácim obyvateľstvom“, že „Slovania sa vyvíjali na územiach na západ od stredného Dnepra, v priestoroch medzi Odrou a Vislou rovnako ako na juh od Karpát v povodí Dunaja.“

A na čej strane sú písomné doklady?

Jordanes, Gót, ktorý žil v 6. storočí v Ravenne, vo svojom diele spomína Sklavenov (Slovenov) a zároveň aj Venetov a Antov: „Pri ľavom úbočí (Karpát), ktoré sa skláňa na sever, na nesmiernych priestranstvách v smere od prameňov rieky Vistuly sa usadil ľudnatý národ Venetov. Hoci sa teraz pomenovanie Venetov obmieňa podľa rozličných rodín a lokalít, jednako sa volajú hlavne Sklaveni a Anti. Sklaveni sídlia v priestore od mesta Novietunum (zaniknuté mesto na južnom Dunaji) a jazera, ktoré sa nazýva Mursianum (ústie Drávy do Dunaja), až po Danastar (Dnester) a na severe až po Visklu (Vislu)“ a Anti sídlili pri Čiernom mori. Zhruba v rovnakom čase zapísal meno „Sclavini“ aj Pseudo-Caesarius Naziánsky.

Teda 6. storočie. Začiatočný bod histórie Slovenov – Slovanov?

Slovenov (Sklavenov, Sclavinov) nik predtým nespomenul, na „scéne písaných dejín“ sa objavujú naozaj až v 6. storočí. Teda predtým neboli? Ale veď čítajme Jordanesa ešte raz: „pomenovanie sa teraz obmieňa“, Veneti sa „volajú hlavne Sklaveni a Anti“. Teda nie sú Veneti aspoň približne to isté ako Sloveni? Ak je to tak, o kom to potom píše Plínius starší, ktorý žil v rokoch 24 – 79 po Kristovi: „Germáni prinášajú (jantár) do provincie Panónia, odkiaľ ho kupujú Veneti, najbližšie sídliaci k Panónii (Gréci ich nazývajú Eneti)“? Platí alebo neplatí, že aj Veneti sú Sloveni? Lebo ak sú... Je to len nepozornosť, že si takto skracujeme pobyt na strednom Dunaji o 400 rokov?

Táto logická úvaha zrejme nestačí klasickým dejepiscom, aby sa čo i len zamysleli nad teóriou oneskoreného vstupu Slovanov na scénu dejín (až v 5. či 6. storočí). Fabulujú, domýšľajú, ale v tom hlavnom sa nepohnú z miesta. Zrejme ani sami nevedia, prečo nie sú ochotní posunúť „začiatok“ slovenských dejín aspoň do 1. storočia?

Teória o prisťahovaní sa Slovanov pred 1500 – 1600 rokmi (pred 60 až 68 generáciami) do svojich terajších sídel z východu (len preto, že zo západu prísť nemohli?) skadesi z priestoru medzi Dneprom a Pripiaťom, zo zablatených močiarov, vznikla v 19. storočí a dodnes pretrváva. Napriek všetkému. Aj napriek logike, aj napriek genetikom a aj zaujímavým novým poznatkom, ktoré k nám prichádzajú zo severu i z juhu. Dokonca z južnej Afriky. Je to taká „silná zlatá žila“, že niektorí vážení bardi dodnes pomýlene hľadajú aj pôvod slova Slovan na baltsko–slovanskom pomedzí, „kde slovo označuje blato“? Napokon, keby mali pravdu... bol by to naozaj heroický čin: vyjsť „z blata“ v 6. storočí a už o tri storočia mať štvrtý bohoslužobný jazyk na svete! Podľa „sťahovacej“ hypotézy Slovania „obsadili“ Tráciu, Peloponéz, Macedónsko a Tesáliu v rokoch 577 – 588 a následne sa dostali dnešné slovanské národy na miesta, kde sídlia dnes. Na jedenásť či dvanásť rokov celkom slušný výkon! Stovky kilometrov, státisíce ľudí... Ako blesk z jasného neba? Zbraňami si vydobyli územie v Karpatskom oblúku? Vytlačili stade dobyvačných Germánov? „Slovania, ktorí vraj pred 6. storočím ani neexistovali, zabrali bez akýchkoľvek dobývačných tradícií pol Európy bez jedinej vojny, čo si vynucuje otázku, proti komu vlastne boli opevnené limes romanus?“ pýta sa Cyril A. Hromník v texte Vstup údajných Slovanov-Zablatencov do európskych dejín, Kultúra 16. septembra 2009. Alebo tu, v srdci Európy našli krajinu nikoho? There is no evidence that the Sla ys made any considerable migration from their first home until the 1st century AD Their first Transcarpathian seat lay singularly remote from the knowledge of the Mediterranean peoples. Herodotus (iv. 17, 51, 105) does seem to mention the Sla ys under the name of Neuri , at least the Neuri on the upper waters of the Dnestr are in the right place for Sla ys, and their lycanthropy suggests modern Slavonic superstitions; so we are justified in equating Neuri and Sla ys, though we have no direct statement of their identity.

Bijú sa tieto logické závery s antickými zápismi? Apologéti sťahovania národov síce pripúšťajú, že starí rímski vzdelanci o nás nepísali, lebo „nevedeli o nás takmer nič“ (pretože „nebojovali s nami, a obchodovali len zriedka“). Nuž naozaj, keď o nás nevedeli, nemohli nás „zaznačiť“ do zoznamu vtedajších národov. Musí to však znamenať, že sme ani neboli? Alebo...? Písali o nás, ale nepresne – keďže „nevedeli o nás takmer nič“? Nie je to napokon tak, že viac-menej neopodstatnene prenechávame trvalých či prechodných obyvateľov nášho územia, Kvádov, Markomanov, Jazygov, Skýtov, Sarmatov, Svébov, Vandalov, Osov a ďalších a ďalších – Germánom? Z diel najstarších dejepiscov – Arrianos (95-175), spomínaný Plinius Starší, Strabón, Publius Cornelius Tacitus (narodený v r. 55) – sa pritom v každom prípade také jednoznačné priradenie vyčítať nedá. Nie je to len zaužívaná „germánska“ interpretácia starých antických textov?

Plínius Starší napríklad uvádza, že takmer 600 míľ od panónskeho mesta Carnuntum leží germánske pobrežie. Carnuntum je dnešný Deutsch Altenburg-Petronell oproti Devínu, takže hranica Germánie bola odtiaľ, z Panónie, bohatej na žalude (ako si pochvaľuje Plínius starší), od Devína, vzdialená 600 míľ, čo nie je málo. Najstarší zemepisec Klaudios Ptolemaios (100-170) vymedzuje Germániu na juhu „ohybom pri Karpe“ a na východe „Sarmatským pohorím“ a prameňom rieky „Vistuly“. Karpa a Sarmatské pohorie, to sú naše Karpaty a Vistula je poľská Visla, ktorá pramení v Beskydách, neďaleko spoločného bodu hraníc Slovenska, Česka a Poľska. Nie, Slovensko nebolo súčasťou, ale iba susedom Germánie, a teda aj kmene, ktoré tu žili, nežili v Germánii! Museli byť napriek tomu Germánmi? Veď napokon keď Ptolemaios vymenúva aj kmene žijúce v Germánii, nehovorí o germánskych kmeňoch, ale len o kmeňoch, ktoré majú v držbe Germániu, iba sa na jej území nachádzajú. Ak teda ani v Germánii nežili len vyslovne „germánske kmene“, zaiste nemusíme za germánske považovať kmene žijúce mimo Germánie, teda aj na dnešnom Slovensku. Ak Valleius Paterculus (nar. v roku 19 pred Kr.), priamy účastník rímskych vojenských akcií na strednom Dunaji napísal, že Marobud, vodca slávnych rímskych súperov Markomanov, „susedil zľava a spredu s Germániou, z pravej strany s Panóniou a za chrbtom svojich sídel mal Noricum“ – kde to teda žil? V susedstve Germánie, nie v Germnánii. Boli teda Marabudovi Markomani Germánmi?

Napokon u Tacita čítame: „Vzadu od chrbta (to znamená zo severnej strany) obkľučujú Markomanov a Kvádov Marsingovia, Kotíni, Osi a Búri. Z nich Marsingovia a Búri pripomínajú rečou a spôsobom života Svébov; keltský jazyk Kotínov a panónsky jazyk Osov dokazuje, že nie sú Germánmi“. Panónsky jazyk? Podľa Plínia Staršieho „k Noriku prilieha jazero Pelso“ – teda „Pleso“, „Blatné Pleso“, dnešný Balatón. Nenapovedá „Pelso“ o „nácii“ v Panónii žijúcich obyvateľov, ktorých mená nám dnes nič nehovoria: Breukovia, Andizéti, Ditióni, Peirusti, Mazaiovia, Diasitiati, Skordiskovia, Tauriskovia a celý rad iných? Nebol panónsky jazyk jazykom našich predkov?

A okrem toho, a navyše: Markianos z Hérakley, žijúci na prelome 4. a 5. storočia, píše jasne: „Podrobnejší opis (Sarmatie) je takmer neznámy, práve tak, ako opis neznámej krajiny omývanej zo severu“. A ešte: zápisy názvov riek, hôr a miest sú nepresné a skreslené, najmä ak sa v nich vyskytujú hlásky, ktoré gréčtina a latinčina nepozná...

Pomôže nám logika, rozlet a – odvaha rúcať staré nepodložené mýty? Ak sa zbavíme predsudkov o sťahovaní sa Slovanov a začneme sa na známe pramene pozerať iným pohľadom, dokážeme objaviť stopy našich predkov pod nálepkou Germánov či Keltov a obraz histórie pred 6. storočím dostane diametrálne odlišné kontúry? Je to tak: pre ľudí s logikou a odvahou je viac ako isté, že naša história je celkom iná ako tá, ktorú sme sa učili a učíme v oficiálnych dejinách. Tá skutočná bola i je utajená.

Tak teda, ak o prítomnosti Keltov, Kotínov, Osov, Kvádov, Svébov, aj Markomanov, Jazygov, Getov (teda Dákov), Sarmatov či Vandalov na Slovensku niet pochýb, pýtame sa: kto to boli?

Začnime Keltmi, najstarším známym etnikom žijúcim na našom území. Ich meno sa po prvý raz objavuje v názve krajina Keltiké, ktorú grécky historik Hekateos Milétsky kladie na začiatku 5. storočia pred Kristom do bezprostredného susedstva Ligurie, oblasti dnešného severného Talianska. Aj Herodotos písal o Keltoch už v 5. storočí pred Kristom a umiestnil ich do Podunajska. Významné je, že „ranní Kelti spopolňovali svojich mŕtvych až do 5. storočia pred Kristom“ (všetko sú to informácie od Durosella), nevzišli teda zo stredoeurópskych ľudí popolnicových polí? Popolnicové polia, pohrebiská s keramickými urnami sa od roku 1250 pred Kristom (pred 130 generáciami) objavujú práve v strednej Európe. Sú prejavom roľníckej civilizácie, tesne spätej s pôdou, a svedčia o spoločenskej rovnosti. Pripomeňme si, čo sme už raz uviedli: roľnícka kultúra má svoj pôvod v strednej Európe. Nositelia tejto kultúry, ktorí sa po smrti spopolňovali, sa zhruba o dvesto rokov neskôr dostali do severného Talianska, v 9. storočí pred Kristom do Gálie, následne do južného Francúzska a krátko nato do Španielska. Takže: Kelti „vzišli“ z presne neurčeného širšieho územia strednej Európy, v ktorej my žijeme doteraz, a ich expanzia po takmer celej Európe bola jedným z najväčších sťahovaní sa v dejinách Európy – ak už teda si dejiny bez sťahovania národov nevieme predstaviť. Išlo pritom o neusporiadanú migráciu, pričom ňou privodili zmenu osídlenia celých krajín, vyvrátili alebo prinajmenšom oslabili postihnuté ríše, ako napríklad ríšu etruskú a naplnili domáce obyvateľstvo strachom a hrôzou.

Aj svojej prednosti, výrobe železa, sa Kelti priučili u nás. Tacitus doslova píše: „Kotíni ťažia aj železo“. V 7. storočí pred Kristom dosiahlo hutnenie a kovanie železa práve u nás plný rozvoj, ktorého presvedčivým prejavom bola výroba dlhých mečov. Železná dýka z Gánoviec je najstarším dokladom výskytu železa v strednej Európe. Išlo o 108. a možno aj staršie generácie pred nami, ktoré sa stretli so železom, s výrobou ktorého pravdepodobne už v 15. storočí pred Kristom začali Chetiti. A Sloveni sa pri jeho spracovaní a obchodovaní s ním, stretli s Dravidmi...?

Kelti aj keď sa túlali po celej Európe, predsa len boli iní, ako klasickí koristníci ázijského typu. V roku 387 ohrozovali Rím a nebyť husí, ktoré ich vyplašili, by ho možno aj zdolali; v roku 274 vyplienili veštiareň v Delfách; no popri tom zaujali ich mnohé civilizačné vymoženosti. Spoznali výhody používania mincí a začali zhruba okolo roku 310 pred Kristom s ich razbou, čím vstúpili do klubu najvyspelejších národov sveta.

Významným strediskom Keltov s vlastnou razbou mincí bola Bratislava – inde v Európe sa zatiaľ keltská mincovňa nenašla. Razili sa tu zlaté a strieborné mince rôznej veľkosti a hmotnosti v rokoch 79 – 58 pred Kristom: tetradrachmy, didrachmy a drachmy. Sú to tie „naše“ biateky podľa nápisu BIATEC, ktorý je na väčšine bratislavských strieborných tetradrachiem, ťažkých 13,9 – 18,8 gramu. Vyskytuje sa však na nich aj 14 ďalších mien. Boli to ich vodcovia či vysokí úradníci, ktorých každoročne volila rada starších? Biateky ako platidlo „celej Európy“, po ktorej sa Kelti túlali (predobraz eura?), sa našli v Bratislave na mnohých miestach. Správa o prvom náleze je z roku 1776, no priam symbolický bol nález pri kopaní základov Tatra banky v roku 1923 (dnes ministerstvo kultúry) – aj preto je štylizovaný Biatek v logu Národnej banky Slovenska. Najnovšie (2009) archeologické nálezy na Bratislavskom hrade – šestnásť zlatých biatekov! – primäli rakúskych archeológov, aby priam vyzvali svojich slovenských kolegov: neváhajte a označte svoj nález za najreprezentatívnejšiu rímsku stavbu v keltskom prostredí z obdobia prvého storočia pred Kristom severne od Álp. Bratislavu už v tej dobe – v prvom storočí pred Kristom! – pozdvihuje tento nález na úroveň kráľovského sídla! Vyvstáva jednoduchá otázka: naozaj na tomto prastarom sídle kráľov sa nemohol ocitnúť kráľ Svätopluk v 9. storočí? Teda o tisícročie neskôr? A prečo by nemohol práve tu byť onen záhadný Samov Vogatisburg? A prečo by nemohlo byť práve tu aj ústredné sídlo kráľov v 9. storočí...? 

Existujú určité doklady o možných ďalších mincovniach zo Šaštína a Liptovskej Mary, Veľkého Bysterca (súčasti Dolného Kubína), ako aj z Janoviec na Spiši. Na niektorých minciach, ktoré majú na averze hrboľ namiesto zobrazenia hlavy, na reverze štylizovaného koňa sa objavujú písmená CAT, čo sa považuje za skratku názvu kmeňa Kotinov (Cotinov), sídliaceho na severe Slovenska. V súbore mincí s hrboľom samostatné miesto zaujíma zemplínsky variant drobných strieborných mincí so silne štylizovaným koňom s miestom najväčšieho výskytu na hradisku Zemplín. 

Okolo roku 50 pred Kristom stalo sa vládnucim spoločenstvom u nás keltsko-dácke (Dákov nazývali Gréci Gétmi), a to až do druhého desaťročia po Kristovi. Potom sa správy o Keltoch u nás strácajú. Klasický dejepis hovorí, že toto keltsko-dácke spoločenstvo „ustúpilo“ kmeňom Markomanov a Kvádov. Klasický dejepis je presvečený, že Markomani a Kvádi boli Germánmi. Už sme uviedli, že záznamy antických historikov sú v tom nepresné. Jedni ohraničujú Germániu na východe prameňom Visly a na juhu Karpatami, čím je dnešné Slovensko mimo Germánie, no iní situujú „zázračný dážď“ počas bojov rímskych vojsk v Kvádii (na Slovensku), ako boj v Germánii.

 Štefan Šmálik (1909 – 1991) preskúmal toponymiu (pomenovanie hôr a riek) z tých čias a prišiel k názoru, že keltské názvy sa kombinujú so slovanskými a nie germánskymi – akoby to mohlo byť v prípade, že by naše územie v tom období obývali germánske kmene. Oskár Cvengrosch (Marava a Markomani, www.beo.sk) prichádza k záveru, že Markomani (Marcomani) aj Kvadi môžu byť, ba sú, Slovanmi. Podľa neho je Mar-coma-ni výraz skladajúci sa z dvoch slov, zo slova „Mar“ (slovenská Marava) a „Comani“ (latinské comāns, odvodené zo slovanského „choma“, „chumáč“, čo znamená vlasatý) a zo slovanskej koncovky „ni“. Markomani = Vlasatí Moravania. Podľa Hromníka Kvádi – Kovádi boli Kováčmi, Kovaľmi. Aj z prác spomenutého katolíckeho kňaza Šmálika vyplýva, že Kvádi neboli germánskym, ale slovanským kmeňom.

Z historických prameňov vieme, že Kvádi patrili do kmeňového zoskupenia Svébov, a tak vystupovali až do 5. storočia, kedy všetky slovanské kmene dostávajú súhrnné pomenovanie Vandali. V roku 776 vydal španielsky benediktínsky opát Beatus mapu sveta, na ktorej medzi Dunajom, Moravou, Váhom a Tisou – na dnešnom Slovensku – žijú Vandali. Archeológovia objavili pri obci Ražňany (neďaleko Prešova) unikátne stopy pravdepodobne rímskej kamennej stavby. Jedinečný nález, starý vyše 1600 rokov (z prelomu 3. a 4. storočia), bol pravdepodobne súčasťou sídla kráľa Vandalov. Ten bol – podľa archeológov – pravdepodobne voči rímskemu impériu lojálny a umožňoval napríklad bezpečné obchodovanie so severnejšími oblasťami. Panovník tiež mohol byť v istej dobe ich vojenským spojencom. Nález môže súvisieť s dávnejším objavom veľmi bohatého hrobu v blízkej obci Ostrovany. (Na Slovensku našli archeológovia unikátne sídlo kráľa Vandalov, ČTK 8. júla 2009).

Možno však považovať Vandalov za Slovanov? Nielen preto, že sa im pripisujú tie najhoršie známe ľudské vlastnosti: sú považovaní za okupantov, pirátov, odpadlíkov, zlodejov chleba... Prečo, kto to o nich rozšíril? Pôvod ich zlej reputácie sa dá nájsť v ich náboženstve. Vandali boli kresťanmi, lež ariánmi. Toto kresťanské hnutie vzniklo paralelne s katolíckym a ortodoxným učením. Pôvodcom bol Árius, kňaz z Alexandrie, ktorý žil v 3. storočí. Náboženský spor sa týkal výkladu vzťahu medzi troma božskými osobami: Otcom, Synom a Svätým Duchom. Otázka bola, či Otec, Syn a Duch sú tri rozličné osoby alebo či sú to tri stránky tej istej podstaty. Pravdaže, príčinou nenávisti voči ariánom neboli len, či predovšetkým tieto rozdiely. Ariáni neakceptovali spojenie cirkvi a svetskej moci, čo v časoch, keď kresťanstvo na čele s pápežom (spolupracujúce s Germánmi) malo aj svetské ambície, veľmi nepríjemné a nebezpečné.

Všeobecný názor je taký, že Vandali boli Germánmi. Tak ich zaraďuje aj Plinius Starší. A Cassius Dion v Rímskych dejinách napísal: „Veď tých, čo obývajú tieto vzdialené končiny, nazývame Germánmi“. Na druhej strane v Životopise filozofa Marca Antonina sa uvádza, že Markomani, Sarmati, Kvádi a Vandali spoločne bránili Panóniu proti Markovi Aureliovi. Panónia však nebola súčasťou Germánie – prečo by ju mali brániť práve Germáni? A v titule cisára Commoda, Auréliovho syna, sa zdôrazňuje, že bol „víťazom nad Sarmatmi, Germánmi, Britanmi...“ Keby boli Sarmati Germánmi, stáli by ich mená v cisárskom titule vedľa seba?

A najnovšie sa dozvedáme, že kanonik brémskej cirkvi Adam v roku 1210 v IV. knihe Descriptio insuluram Aquilonis  uvádza Vandalov (obyvateľov dnešného Švédska) ako Slovanov, ktorí sa na sever dostali z juhu v dávnych časoch! (Podľa Antona Semeša a jeho textu Ruky sa očisťujú prácou a srdce modlitbou, Kultúra 11/2009 z 3. júna 2009.) Po tom, čo v 5. tisícročí pred Kristom začal ustupovať na sever ľadovec, dotýkajúci sa dovtedy nášho karpatského oblúka a Sudet, vznikli podmienky, aby v 3. tisícročí nastúpila od stredného Dunaja – podľa Nestora kolísky Slovanov – invázia na sever, ktorý sa postupne zaľudňuje. Ľuďmi od Dunaja.  

 „Tradičné učebnicové tvrdenie o tom, že sa Slovania do svojich už historických sídel jednoducho prisťahovali, pokrivkáva, na základe najnovších vedeckých výskumov je toto tvrdenie značne problematické“, napísal Dušan Čaplovič v knihe Ivana Hudeca Báje a mýty starých Slovanov, Bratislava 1994, a dodal: „Napríklad je viac ako nepravdepodobné, žeby na prelome prvej a druhej polovice prvého tisícročia nášho letopočtu mohlo jestvovať práve v stredoeurópskom prostredí – v centre záujmov etník – územie nikoho, ktoré by si jednoducho prisvojili migrujúce poľnohospodárske kmene Slovanov“. Čaro nechceného: „migrujúce poľnohospodárske kmene“? Už len otázka: aj s pôdou, alebo bez nej?

Je pravda, že po páde Ríma (5. storočie) Európou nerušene tiahli útočné barbarské koristnícke kočujúce kmene rabujúce a plieniace všetko, vznikali a zanikali malé kráľovstvá, neschopné udržať stabilný poriadok na dlhší čas alebo zriadiť funkčný daňový systém. Možno však obdobie od polovice 4. do 6. storočia nazývať sťahovaním sa národov, spájaným s Hunmi, stepným národom z Mandžuska, ktorý dorazil v roku 425 do Panónie? Nie je ono veľké sťahovanie „národov“ iba veľkým sťahovaním sa koristníckych a lúpežných kmeňov a skupín typu Huni v 5. storočí, Avari v 7. či v 8. storočí a o storočie neskôr ešte kočovníci v starej literatúre uvádzaní ako „Turkoi“, teda starí Maďari? Počas týchto nájazdov roľníci sedeli vo svojich dávnych sídlach, nanajvýš sa pred šípmi kočujúcich bojovníkov schovali do svojich hôr (hory sú našim domovom).

Môžeme konštatovať, že história Slovenov, starých Slovákov, je prastará a spája sa so strednou Európou? S veľkou pravdepodobnosťou môžeme. A môžeme ešte dodať, že zmätok, ktorý nastal a pretrváva, „prichádza zo západu“. Z bývalej Franskej ríše. Naozaj dlhodobo ho spôsobovali Frankovia, od čias Merovejcov spojenci Ríma a pápeža a teda nie ariánskych Vandalov. Napokon už aj preto mohli byť Vandali Germánmi, keď za tých sa predsa považujú Frankovia? Najnovšie a dosiaľ trvajúce „mätenie myslí“ spôsobil tiež German, pruský filozof nacionalizmu Johan Gottfried von Herder (1744 – 1803). Ten rozdelil Európu medzi Germánov a Slovanov na večné veky smerom dopredu, a na to potreboval rozdelenie aj smerom dozadu. A tak sa naša pradávna prítomnosť na Dunaji „skrátila“ na príchod po Kristovi v 5. či 6. storočí.

Napriek tomu, že niet na to niet nikde nijakého dokladu, ale pražská škola to prijala a odvtedy je to v učebniciach.

Logika výkladu dosiaľ utajovaných súvislostí našich dejín, čoraz viac vypovedajúce archeologické nálezy doma i vo svete, predovšetkým však naše gény – čo nie je nič špekulatívne, to hovoria takpovediac exaktné analýzy DNA – to všetko svedčí o tom, že začiatok našich dejín je oveľa ďalej v minulosti, ako sme sa to učili v školách a ako to dodnes pripúšťame. Siaha až niekoľko storočí a možno až tisícročí pred Krista. Do jednoduchej pravdy to zhrnul Cyril A. Hromník takto: „O vstupe Slovenov do európskych dejín sa hovoriť nedá, pretože Sloveni (Slováci) boli súčasťou stredoeurópskej a hlavne podunajskej kultúry od doby kamennej alebo odjakživa“. Dá sa to nejako spochybniť?

Zaiste, možno v súlade so zdravým rozumom klásť veľa otázok, no tá základná je takáto: prečo len ťažko pripúšťame, že dejinnú niť aj na našom území súkali a predlžovali až dodnes v podstate tí istí ľudia, teda s rovnakými génmi? Veď každý, kto žije dnes, musel mať vždy svojho predka, pretože neexistuje ani jedna ľudská bytosť bez minulosti v ktoromkoľvek okamihu dejín. Prečo by sme mali aj naďalej usilovne, takmer úporne vyhľadávať svojich predkov všade inde, len nie práve tu, teda doma?